Text vyšiel pôvodne na webe denníka Washington Post.
Silné dunenie zobudilo trinásťročnú Lucy Benavidez Garwoodovú. Trojizbový dom z hlinených tehál, kde žila so svojou rodinou, sa otriasal v tme. Dunenie rozozvučalo riad v kuchynskej linke.
Keď sa susedia v to ráno zišli, zhodli sa, že to muselo byť zemetrasenie. Pravdu sa dozvedeli až o niekoľko týždňov neskôr, keď americké vojská zaútočili na japonské mestá Hirošima a Nagasaki.
Atómové bomby zhodené na tieto dve mestá boli vyvinuté prakticky za mestom Tularosa - skúšobný výbuch pred svitaním otriasol obcami na juhu Nového Mexika, vystrelil oblak hríbu niekoľko kilometrov do neba a potom zasypal tisíce nič netušiacich obyvateľov rádioaktívnym popolom.
Podľa preživších „downwinders“ (obyvatelia, u ktorých sa objavili rôzne choroby, sa stali známymi ako „downwinders“, pretože žili blízko alebo „po vetre“, v angličtine „downwind“ od miesta výbuchu – pozn. red. ) a ich príbuzných tu po sebe zanechal vážne zdravotné následky, ktoré zostali 78 rokov nepovšimnuté.
Ich problémy sa stále odsúvajú bokom - aj nový filmový trhák Oppenheimer vyzdvihuje vedca, ktorý má najväčšie zásluhy na vzniku bomby, ale úplne zabúda na ľudí z okolia miesta, kde ju testovali.
V článku sa dočítate:
- o vážnom zdravotnom stave obyvateľov z Nového Mexika,
- ako si spomínajú na testovanie jadrovej bomby,
- o snahe obetí získať kompenzáciu od americkej vlády,
- čo si myslia o filme Oppenheimer.
Údajná izolovanosť
Mesto Los Alamos na severe Nového Mexika, kde J. Robert Oppenheimer umiestnil projekt Manhattan, práve usporiadalo desaťdňový festival na oslavu svojho miesta v histórii. Miestni obyvatelia teraz dúfajú, že hollywoodsky lesk môže pomôcť ich dlhej snahe o zaradenie do federálneho programu, ktorý kompenzuje ľudí chorých na predpokladané vystavenie žiareniu z nadzemných jadrových testov.
„Spoliehali sa na to, že sme nerozhľadení a nevzdelaní a že sa nedokážeme postaviť sami za seba,“ povedala Tina Cordová, rodáčka z Tularosy, ktorá osemnásť rokov vedie združenie Tularosa Basin Downwinders. Stála pri jeho zrode po tom, ako jej diagnostikovali rakovinu štítnej žľazy. „Ale my už takí nie sme.“
Lokalitu Trinity, asi 95 kilometrov severozápadne od malej Tularosy, vybrali čiastočne pre jej údajnú izolovanosť. V okruhu 240 kilometrov od nej však žilo takmer pol milióna ľudí. Ľudia z projektu Manhattan vedeli, že jadrový test ľudí ohrozí, ale keďže krajina bola vo vojne, prioritou bolo utajenie.
Evakuačné plány sa nikdy nerealizovali. Armáda vymyslela kryciu historku - vybuchol muničný sklad.
„Mám pocit, že si nás nevážili,“ povedala dnes 91-ročná Benavidezová Garwoodová, ktorej rodokmeň je poznačený rakovinou. „Akoby si nevážili naše životy alebo našu kultúru.“
Výbuch zo 16. júla 1945 bol mohutnejší, než Oppenheimer a jeho kolegovia očakávali, podľa najnovších odhadov sa rovnal takmer 25-tisíc tonám TNT. Svedkovia uviedli, že plutóniový popol padal niekoľko dní na oblasti, kde si ľudia pestovali potraviny, pili dažďovú vodu zachytenú v cisternách a chladili sa v zavlažovacích kanáloch, ktoré zúrodňovali túto vyprahnutú oblasť.
Keď padali snehové vločky
Jimmy Villavicencio mal štyri roky, keď bomba vybuchla v blízkosti jeho domu v Oscure. Bol vonku a v tieni pomáhal svojej matke a susedovi pri praní ešte pred východom slnka.
„Pozrel som sa na veľký mrak, ktorý moja mama nazvala tsunami,“ spomínal Villavicencio. Aj on neskôr ochorel na rakovinu.
Po výbuchu jeho matka horúčkovito odstraňovala mokré oblečenie zo šnúry a vešala obliečky na vankúše do okien, aby ochránila ich dom pred prichádzajúcim prachom. „Počuli sme akoby závan vetra a hneď za ním sa prihnala špina, a to myslím naozaj špinu.“
Špina dopadla na obliečky na vankúše. Prach pokryl auto. Ešte dlho po tom, ako sa búrka utíšila, „stále padali snehové vločky,“ povedal.
O pár týždňov nato začali susedovi hynúť sliepky. „My na to stále doplácame,“ dodal Villavicencio.
Podľa novej štúdie sa spady v priebehu desiatich dní dostali do 46 štátov, Mexika a Kanady. Odhaduje sa, že v 28 z 33 okresov Nového Mexika bolo nahromadenie rádioaktívneho materiálu vyššie, ako sa vyžaduje v rámci federálneho kompenzačného programu.
Tento program, podľa Zákona o kompenzácii za vystavenie radiácii (RECA) z roku 1990 - vyplatil viac ako 2,5 miliardy dolárov ľuďom, ktorí žili v závetrí desiatok nadzemných výbuchov uskutočnených od 50. rokov 20. storočia na nevadskom testovacom mieste, ako aj pracovníkom uránového priemyslu a „účastníkom na mieste“ testov v Trinity. Civilisti z Nového Mexika nikdy nemali nárok na odškodnenie.
Senátor Nového Mexika Ben Ray Luján (Demokrat) a senátor Mike Crapo (Republikán) z Idaha už roky naliehajú na rozšírenie RECA. Chcú, aby sa vzťahovala aj na ľudí, ktorí žili v iných štátoch počas testov.
Vo štvrtok sa Senát prvýkrát zaoberal touto zmenou a prijal ju. Schválenie v Snemovni reprezentantov zostáva neisté, pričom niektorí členovia tvrdia, že náklady sú príliš vysoké. Platnosť programu sa bez ďalších opatrení skončí v máji budúceho roka.
„Je to historické víťazstvo,“ povedal Luján v rozhovore po hlasovaní, ktoré čiastočne pripísal úspechu filmu Oppenheimer a jeho scén v Novom Mexiku. „Vždy, keď sa rozpráva viac príbehov, zdieľa viac informácií, všetci sa z toho niečo naučíme.“
Ako Oppenheimer skutočne zvažoval riziko, že skúška jadrovej bomby zničí svet Čítajte Viditeľné dôkazy
Dokázať, že radiácia spôsobila rakovinu, ktorá postihla ľudí v Novom Mexiku, je veľmi ťažké. V rozsiahlej štúdii, ktorú v roku 2020 zverejnil Národný inštitút pre rakovinu, sa dospelo k záveru, že do roku 2034 môže spád Trinity prispieť až k tisíc prípadom rakoviny, väčšinou u ľudí, ktorí žili v tesnej blízkosti testu. V štúdii sa uvádza, že „neexistujú dôkazy, ktoré by naznačovali“, že prípady medzi nasledujúcimi generáciami s tým súviseli.
RECA však nevyžaduje, aby žiadatelia preukázali príčinnú súvislosť, iba aby preukázali, že oni alebo ich príbuzní mali diagnostikované ochorenie po tom, ako pracovali alebo žili na určitých miestach v určitom časovom rámci.
„Prečo je naše utrpenie iné?“ pýta sa Bernice Gutierrez, ktorá sa narodila osem dní po teste.
Žila v Carrizozo, priamo na východ od lokality Trinity. Ona, jej najstarší syn a dcéra a ďalších dvadsať členov rodiny bojovali s rakovinou, povedala. „Čím sme sa líšili od ostatných ľudí, ktorí boli odškodnení?“
Pre mnohých tu vedecké dôkazy nie sú potrebné. Hovoria, že dôkazy sú jasne viditeľné v ich rodinných albumoch, na mestských zhromaždeniach a pohreboch.
„Duranovci. Chavezovci. Keď pôjdete so mnou po ulici, môžem vám ukázať - títo, títo, aj títo,“ povedala dcéra Benavidezovej Garwoodovej, 68-ročná Doris Waltersová.
Do činnosti konzorcia sa zapojila po tom, čo jej diagnostikovali rakovinu prsníka. „Zaklopali by ste im na dvere a oni by povedali: ‚Áno, rakovina postihla mňa alebo moju rodinu.‘“
Glorifikácia bomby
Skupina zozbierala približne tisíc rodinných zdravotných anamnéz od ľudí z tejto oblasti a popri tom našla nových podporovateľov.
Jednou z nich je Edna Kay Hinkle. Jej otec vyrastal na ranči vzdialenom 43 kilometrov od lokality Trinity a mal štrnásť rokov, keď ho výbuch zobudil zo spánku na verande.
O niekoľko rokov neskôr sa on, jeho brat a ich manželky - všetci mladí novomanželia - prechádzali okolo miesta výbuchu. Brána bola otvorená. „Pozbierali všetok ten roztavený piesok, všetko to sklo, vzali ho domov a mali ho v kuchyni na podlahe pri dverách,“ povedala Hinklová.
Pred desiatimi rokmi predávala zeleninu na farmárskom trhu v Tularose, keď ju oslovil vedúci konzorcia a požiadal ju, aby spísala zoznam všetkých, ktorých pozná a ktorí sú chorí alebo zomreli na rakovinu. Hinklová, ktorá sa nedávno dozvedela, že má rakovinu prsníka, si myslela, že táto snaha nikam nepovedie.
Potom začala písať zoznam a „došlo jej to“, povedala. Všetci štyria novomanželia, ktorí preskúmali oblasť, mali rakovinu. Rovnako ako ďalších 25 príbuzných od generácie jej starých rodičov. Sesternica sa narodila bez očí a neskôr trpela rakovinou vaječníkov.
Evarista Bacaová, babka Lucy Benavidezovej Garwoodovej, zomrela na rakovinu prsníka len tri roky po prvej jadrovej detonácii na svete. (zdroj: Paul Ratje — The Washington Post)Hoci sa Tularosa v nasledujúcich rokoch trochu rozrástla, jej populácia sa stále pohybuje okolo niekoľkých tisícok. Domy z pálenej slamy lemujú nehybné a slnkom rozpálené ulice, pekanové a pistáciové sady rastú hneď za mestom.
Hinklová nikdy neuvažovala o odchode; chová kone, dobytok a pestuje zeleninu, o ktorej si myslela, že je najčistejšia, akú môže jesť, kým nezačala uvažovať, ako na ňu vplýva kontaminovaná pôda. Nemá v pláne pozrieť si Oppenheimera. Povedala, že akákoľvek glorifikácia bomby ju štve.
Benavidezová Garwoodová a Waltersová sa rozhodli pozrieť si film počas premiérového víkendu v neďalekom Alamogorde, kde z leteckej základne Holloman dolieha neustály hluk. Počas premietania premohli 91-ročnú ženu spomienky na éru naplnenú zmyslom pre vlastenectvo a obavami o otca, ktorý slúžil v Európe. Jej dcéra stále premýšľala o viacerých významoch slova „trojica“, v angličtine „trinity“.
„Každý deň sa modlím za niekoho, kto trpí rakovinou, a myslím pri tom na otca, syna a Ducha svätého,“ povedala Waltersová.
Pocit konca sveta
„Downwinders“ sa snažia využiť tento okamih. V Santa Fe sa Cordová aj s ďalšími členmi konzorcia zúčastnila na premietaní filmu Oppenheimer a na panelovej diskusii o tom, čo za sebou zanechal projekt Manhattan.
„Povedať, že ide o emóciami nabitú záležitosť, v ktorej vláda zlyhala v službe vlastným občanom a ktorej ochrana je jej morálnym imperatívom, je slabé slovo,“ povedal arcibiskup John C. Wester.
V priebehu filmu začala Cordová vzlykať, keď bola testovacia bomba odpálená v apokalyptickom pekle. Myslela na svojho otca, babky a pradedov, ktorí podľa jej slov podľahli rakovine, a na to, čo o skutočnej udalosti, keď „si mysleli, že zažívajú koniec sveta“, prezradili iní.
Priala si, aby film na konci obsahoval aj niekoľko slov o tom, ako miestne komunity navždy zmenilo to, čo sa stalo. Ale správy, ktoré dostala cez víkend od ľudí, čo sa zúčastnili na premietaní Oppenheimera, jej zdvihli náladu.
„Bez ohľadu na to, či nás [tvorcovia filmu] spomenú, alebo nie, stane sa to, že ľudia si film pozrú, ovplyvní ich to, pôjdu domov a začnú si vyhľadávať [informácie] na Googli,“ povedala Cordová. „A nájdu nás.“
Autor: Karin Brulliard, Samuel Gilbert
