Text vyšiel pôvodne na webe denníka Washington Post.
V Charkove, historicky ruskojazyčnom meste na východe Ukrajiny, len 40 kilometrov od hraníc s Ruskom, je o kurzy ukrajinčiny veľký záujem. Čašníci, kaderníci či predavači už po rusky nehovoria. Knihy v ukrajinskom jazyku sa dobre predávajú, až majú miestni vydavatelia problém držať krok s dopytom.
Obrana ruskojazyčného obyvateľstva bola jedným z hlavných – a nepravdivých – dôvodov ruského prezidenta Vladimira Putina na spustenie invázie. Jeho konanie sa však obrátilo proti nemu.
V mestách po celej Ukrajine začali ľudia nosiť ruské knihy do zberu papiera, kde ich zrecyklujú a vyrobia z nich toaletný papier. Mená ulíc zmenili, ruských spisovateľov vystriedali ukrajinskí hrdinovia.
Ruské jedlá, ako napríklad peľmene, reštaurácie v jedálnych lístkoch premenovali. Rozhlasové stanice prestali hrať piesne ruských umelcov, ktoré boli na Ukrajine dlho populárne.
„Pre mnohých ľudí sa stalo nemožným hovoriť po rusky, pretože je to jazyk nepriateľa,“ povedala Iryna Pobidašová, docentka jazykovedy na kyjevskom Polytechnickom inštitúte Igora Sikorského. „Ruština je teraz symbolom všetkého, čo sa stalo - označením bolesti a tragédie.“
„Jazyk nie je len o komunikácii, ale aj o postavení. Je to moje ,kto som‘,“ dodala Pobidašová.
V článku sa dočítate:
- o tom, ako Ukrajinci vnímajú ruský jazyk,
- o populárnych kurzoch ukrajinčiny,
- o rozporuplnom vnímaní identity.
Jemná ukrajinizácia
Ukrajinský spisovateľ Andrej Kurkov, ktorý píše romány len v ruštine, povedal, že po invázii cítil pri písaní „bolesť“, pretože sa za Rusko veľmi hanbil. „Pochopil som, že Rusko ničí samo seba a ničí ruskú jazykovú kultúru na celom svete,“ povedal.
Odmietanie ruštiny sa prudko rozmohlo v roku 2014 po tom, ako Rusko napadlo Krym a začalo vojnu na východe Ukrajiny, ale širšie, urýchlené odmietanie jazyka je jedným z hlavných neúspechov Putinovej invázie v roku 2022 – rozbíja základný kameň spoločnej histórie Ukrajiny a Ruska a rúca všetky predstavy, že Putinova invázia môže niekedy znovu zjednotiť „ruské krajiny“.
V jeden sparný deň začiatkom júla sa približne pätnásť študentov rôzneho veku zhromaždilo okolo stola v kultúrnom centre v Charkove na hodine týždennej ukrajinčiny.
„Ako by ste jedným slovom opísali ukrajinský jazyk?“ spýtala sa ich učiteľka Svitlana Isajevová, oblečená v tmavomodrej tradičnej vyšívanej košeli.
„Jedinečný!“, „Melodický!“, „Rodný!“, odpovedali študenti. Slovo „rodný“ tu má najväčšiu silu, pretože mnohí začali opätovne získavať národný jazyk, ktorý pôvodne charkovské elity považovali za provinčný.
„Myslím si, že ruština nemá v Charkove budúcnosť,“ povedala 43-ročná Oksana Tortyhinová, asistentka učiteľky, ktorá sa po invázii začala učiť ukrajinčinu. Podľa nej je veľmi dôležité, aby si ľudia mohli vybrať svoj vlastný jazyk.
„Nie je potrebné zakazovať ruský jazyk. Nechajme ľudí, aby sa ho sami postupne vzdali, kúsok po kúsku,“ povedala.
Isajevová opisuje kurz, v ktorom učí, ako „jemnú ukrajinizáciu“. Je to jeden z 50 týždenných konverzačných krúžkov, ktoré sa organizujú vo viac ako dvadsiatich mestách na Ukrajine v rámci projektu neziskovej organizácie Yedini.
Na tabuli v triede stáli štyri vety v kombinácii ukrajinčiny a ruštiny – išlo o cvičenie na odstránenie „rusizmov“ z hovorovej ukrajinčiny. Toto oživenie ukrajinčiny pripomína minulé obdobia ukrajinskej histórie, keď sa tento jazyk používal ako „nástroj odporu“ proti ruskému imperializmu, povedala Pobidašová.
Emocionálne náročné otázky
Charkov ako pohraničné mesto a obchodné centrum, ktoré bolo systematicky absorbované do ruskej sféry vplyvu, bol tiež kolískou ukrajinských spisovateľov, ako bol Mykola Kuliš, ktorého popravili za čias stalinizmu.
„Tieto procesy rusifikácie prevalcovali Charkov,“ povedala Tetyana Pylypčuková, kurátorka Charkovského literárneho múzea, ktorá študuje jazykové otrasy na Ukrajine. „Ale s každou novou generáciou niečo, čo nám bolo vnútené, odpadlo a vytvorilo sa niečo vlastné.“
Pylypčuková verí, že Charkov sa stane ukrajinskejším. Hneď ako na mesto začali padať bomby, mnohí obyvatelia si podľa nej uvedomili, že „jazyk je našou obranou“.
„Bola to veľmi vysoká cena za takéto pochopenie, ale teraz tu mnohí považujú ukrajinský jazyk za svoj vlastný,“ povedala. „Pre väčšinu tých, ktorí dodnes používajú ruštinu, to neznamená lásku k Rusku. Táto túžba oddeliť sa od niekoho, kto vám spôsobil toľko škody, zostane.“
Pre mnohých Ukrajincov sú otázky jazyka a identity emocionálne náročné a ruského jazyka sa nemôžu vzdať zo dňa na deň.
Päťdesiatnici Ľubov a Taras Pavľukovci žijú na predmestí Kyjeva a sú manželmi už 30 rokov. Ich vzťah odráža jazykovú zložitosť Ukrajiny. Ľubov hovorí po rusky, Taras hovorí po ukrajinsky. Keď sa hádajú, zabúdajú, akým jazykom hovoria.
Manželia sa zoznámili na strednej škole s ukrajinským vyučovacím jazykom v roku 1984. Ľubov síce hovorí ukrajinsky, ale na svoj vkus príliš formálne, a cíti sa lepšie v ruštine. Pred inváziou počúvala ruskú hudbu a pozerala ruskú televíziu. Teraz ich nemôže vystáť.
„Ruština je jazykom nepriateľa, s tým súhlasím,“ povedala Ľubov po rusky. „Nie je to tak, že by som odmietala hovoriť po ukrajinsky – len som veľmi emotívna a niekedy mi v ukrajinčine chýbajú vhodné slová.“
Ľubov zo svojej závislosti od ruštiny obviňuje históriu rusifikácie Ukrajiny. „Ako deti ZSSR je pre ľudí v našom veku veľmi často ťažké prejsť na ukrajinčinu,“ povedala. „Veľa sa stratilo. Naša národná identita bola vygumovaná.“
Doma však stále hovorí po rusky s Tarasom, ktorý zase od roku 2014 odmieta hovoriť po rusky a odpovedá jej po ukrajinsky. Rovnako to má s priateľmi a niektorými kolegami. Na verejnosti však Ľubov hovorí len po ukrajinsky.
„Nie je to tak, že by som sa bála hovoriť po rusky... Od invázie mi nikto nepovedal nič zlé, keď som hovorila po rusky,“ povedala. „Ale keď hovorím po rusky, vo svojom vnútri sa hanbím, že na verejnosti hovorím jazykom nepriateľa. Je to veľmi osobný pocit.“
Ľubov dodala, že očakáva, že ruština bude mať na Ukrajine stále svoje miesto, ale dúfa, že v budúcnosti bude viac ukrajinsky hovoriacich ľudí.
Slon v miestnosti
Ruštinu Ukrajinci naďalej používajú v každodennom živote. V Kyjeve sa niektorí mladí v baroch a reštauráciách hlavného mesta rozprávajú po rusky. Mnohí ukrajinskí vojaci na frontových líniách tiež hovoria po rusky. A hoci Ukrajinci píšu na sociálnych sieťach v ukrajinčine a používajú tento jazyk na verejnosti, mnohí priznávajú, že doma stále hovoria po rusky.
Kurkov plánuje svoje knihy písať aj naďalej v ruštine. „Je to predovšetkým môj materinský jazyk. Môžem písať beletriu len v jazyku, ktorý ovládam najlepšie,“ povedal. Uvedomuje si však, že na vojnou zmietanej Ukrajine nie je veľká šanca, že jeho romány vydajú v ruštine.
Budúcnosť ruštiny na Ukrajine je pre približne 30 percent Ukrajincov, pre ktorých je ruský jazyk materinským jazykom, skľučujúcou otázkou.
Po minuloročnej invázii vyvolal prílev po rusky hovoriacich utečencov na západnú Ukrajinu napätie, keď im podozrievaví majitelia odmietali prenajať byty.
V júni tohto roku ukrajinský parlament prijal rozporuplný zákon, ktorý zakazuje dovoz literatúry z Ruska a Bieloruska. Prezident Zelenskyj ho odmietol podpísať s tým, že porušuje pravidlá Európskej únie o právach menšín. V tom istom mesiaci Zelenskyj navrhol, aby sa angličtina stala druhým úradným jazykom Ukrajiny.
Alisa Sopová, po rusky hovoriaca antropologička z Princetonskej univerzity, ktorá pochádza z Donecka a často pracuje na Donbase, hovorí, že mnohí po rusky hovoriaci sa podľa nej boja vyjadriť svoje obavy.
„Verejný diskurz je teraz oklieštený a jediný akceptovaný spôsob, ako hovoriť o tomto probléme, je povedať, že nenávidím ruštinu, pretože je to jazyk agresora,“ povedala. „Osoby hovoriace po rusky sa necítia byť oprávnené požadovať to, aby mohli hovoriť svojím jazykom, pretože tento problém bol zdeformovaný a zdiskreditovaný Ruskom.“
„Bolo by múdrejšie, keby sa Ukrajina hlásila k ruskému jazyku a ukázala ľuďom, že Rusko nemá monopol,“ hovorí antropologička.
Kľúčová je tolerancia, povedala 60-ročná Angela Bulatová, chovateľka kráv v meste Huliapole na juhu frontu. Bulatovej rozštiepená identitu symbolizuje Sovietsky zväz – je napoly Ruska, napoly Tatárka, a narodila sa v Horlivke, meste na východe Ukrajiny, ktoré od roku 2014 okupuje Rusko.
„Vždy som si kládla otázku: „‚Kto som?‘,“ povedala. „Hovorím po rusky, ukrajinsky, suržycky. Moji rodičia pochádzajú z Dagestanu. Som ukrajinská občianka. Po vypuknutí vojny som si však túto otázku prestala klásť. Najdôležitejšie je, ako sa ľudia k sebe správajú.“
Autor: Francesca Ebel, Kostiantyn Khudov
