Text vyšiel pôvodne na webe denníka Washington Post.
V ten istý februárový deň, keď prezident Tuniska varoval pred „zločineckým sprisahaním“ s cieľom zaplaviť túto prevažne arabskú krajinu čiernymi Afričanmi, majiteľ bytu vysťahoval svoju nájomníčku Komenan Assa.
„Povedal mi, aby som si vzala svoje dieťa a odišla,“ povedala Assaová, 25-ročná žena z Pobrežia Slonoviny, ktorá sa do tuniského prístavného mesta presťahovala pred piatimi rokmi. „Bolo mi to hneď jasné. Bol rasistom, ktorý veril prezidentovi.“
O niekoľko týždňov neskôr, uprostred výbuchu agresie proti čiernym Afričanom, ktorý nasledoval po prezidentovom prijatí konšpiračnej teórie „veľkej výmeny“, sa Assaová pripojila k exodu ľudí snažiacich sa utiecť.
Jej skupina sa plavila osem hodín v chatrnom oceľovom člne preplnenom migrantmi, keď sa plavidlo zrazu v Stredozemnom mori prevrátilo.
V chaotických chvíľach, keď cestujúci bojovali o život, vykopli Assaovej z náručia jej dieťa menom Musa. Utopilo sa. Utopil sa aj jej priateľ, ktorý predtým, ako sa tiež stratil pod morskou hladinou, kričal jej meno. Assaová potom plávala na záchrannom kolese ďalšie dva dni, kým ju našli rybári.
Teraz je späť v Sfaxe, od návratu okradnutá a opľutá, šetrí si peniaze s jediným cieľom – opäť vyraziť na more. „Nemôžem zostať v tejto neznášanlivosti,“ povedala.
V článku sa dočítate aj o:
- dohode medzi európskymi krajinami a Tuniskom,
- konšpiračnej teórii,
- reakcii afrických krajín,
- súčasnej situácii v Tunisku.
Vyplavené telá Subsaharčanov
Podobné príbehy pomáhajú vysvetliť prekvapujúci nárast migrácie do Európy v tomto roku – nárast, ktorý poháňajú nielen dobre známe faktory, ako sú vojna, hladomor a chudoba, ale aj násilná kampaň voči čiernym Afričanom v Tunisku, inšpirovaná rétorikou bielych nacionalistov.
„Prezident založil oheň nenávisti a nebol schopný ho uhasiť,“ povedal Ramadán ben Amor, hovorca Tuniského fóra pre hospodárske a sociálne práva. „Môže trvať roky, kým sa táto nenávisť zmierni. Teraz sa na našich plážach vyplavujú telá Subsaharčanov, pretože boli dotlačení k tomu, aby nastúpili na lode smrti do Európy.“
Zatiaľ čo počet migrantov klesol na väčšine hlavných migračných trás do Európy (napríklad v západnom Stredozemí a vo východnom Stredozemí) v porovnaní s prvými piatimi mesiacmi minulého roka, toto číslo sa podľa Frontexu, európskej agentúry pre pohraničné hliadky, viac ako zdvojnásobilo v prípade tých, ktorí prichádzajú cez centrálne Stredozemie.
Tunisko preskočilo Líbyu ako hlavný východiskový bod. Podľa Medzinárodného úradu OSN pre migráciu (IOM) sa počet neregulárnych príchodov z Tuniska do mája zvýšil viac ako šesťnásobne na približne 26-tisíc, čo predstavuje polovicu všetkých príchodov cez Stredozemné more. Ďalších 22-tisíc ľudí tuniské hliadky, s výraznou podporou európskych krajín, vrátili späť.
A najmenej tisíc ľudí prišlo tento rok o život pri pokuse o prechod z Tuniska, čo je súčasťou toho, čo IOM opisuje ako najvyšší počet úmrtí na trasách zo severnej Afriky a Blízkeho východu od roku 2017.
Mnohí z tých, ktorí sa pokúšajú opustiť Tunisko, sú subsaharskí Afričania, ktorí sú tu už mesiace alebo roky, tvrdia humanitárne skupiny. Odchádzajú aj niektorí prechodní migranti a malý počet tuniských štátnych príslušníkov. Na otázku, či by k tomuto nárastu došlo aj bez šírenia protičiernošských nálad, Paola Pace, zástupkyňa vedúceho misie zodpovedná za kanceláriu IOM v Tunisku, odpovedala „nie“.
„Rasistické korene a dôsledky migračnej politiky treba rozpoznať a prekonať všade,“ uviedla.
Obava z utečeneckej krízy
Najvyšší predstavitelia Európskej únie, Talianska a Holandska viedli v posledných týždňoch krízové rozhovory s tuniskými predstaviteľmi, ale zväčša sa vyhýbali verejným zmienkam o agresii voči čiernym Afričanom, ktorá vyvolala vysťahovanie, prepúšťanie, zatýkanie a brutálne útoky a spôsobila, že ľudia sa zúfalo snažia odísť.
V predbežnom pláne, na ktorom sa tento mesiac dohodli európski lídri, sa Tunisko označuje za bezpečnú krajinu, ktorá by mohla prijať odmietnutých žiadateľov o azyl v EÚ, ak by sa ich repatriácia do ich rodných krajín ukázala ako komplikovaná.
Európski lídri zamerali svoj hnev na obchodníkov s ľuďmi a vyjadrili znepokojenie nad počtom ľudí, ktorí tento rok zahynuli v centrálnom Stredomorí. Úradníci sú tiež súkromne znepokojení prognózami, podľa ktorých by počet migrantov prichádzajúcich do Európy toto leto mohol prekročiť stovky tisíc. Obávajú sa opakovania utečeneckej krízy a politickej reakcie, ktoré sa odohrali pol desaťročím.
Uzavreli preto dohody s tuniskou vládou a presadzujú agresívnejšiu ochranu hraníc a boj proti obchodovaniu s ľuďmi. Okrem iného EÚ ponúkla 100 miliónov dolárov na financovanie tohto úsilia, nemecká federálna polícia školí tuniské hliadky a Taliani im dodali lode, motory a náhradné diely.
Európski lídri si zároveň uvedomujú, že Tunisko sa nachádza na pokraji hospodárskeho kolapsu, a preto ponúkli možnosť pomoci a investícií vo výške takmer jednej miliardy dolárov a v mene Tuniska lobovali u Medzinárodného menového fondu.
„Pracujeme... nielen na migrácii, ale aj na pomoci Tunisanom v tejto ťažkej chvíli,“ povedala talianska premiérka Giorgia Meloniová novinárom v Bruseli vo štvrtok pred samitom európskych lídrov.
Záchrana životov
Tuniská vláda na podnet Európy zintenzívnila presadzovanie práva a v máji uskutočnila 58 špeciálnych spravodajských operácií, ktoré obmedzili prechádzanie cez Stredozemné more a priniesli zatknutie 74 osôb podozrivých z obchodovania s ľuďmi.
Počas nedávnej hliadky na palube lode tuniskej pobrežnej stráže Aigle 3505 policajti celé hodiny študovali obrazovky radarov a hľadali stopy vedúce priamym smerom na sever a severovýchod – k talianskemu ostrovu Lampedusa, približne 185 kilometrov od Sfaxu. Po 11-hodinovej nočnej hliadke loď zhromaždila 240 subsaharských Afričanov, skonfiškovala im motory a ich člny nechala na mori na neskoršie odtiahnutie.
„Obviňujú nás z rasizmu,“ povedal veliteľ pobrežnej stráže Mohamed Chamtouri. „Ukazujem im videá tuniských migrantov, ktorých sme tiež zastavili. Hovorím im, že to nie je rasizmus. Je to záchrana ich životov.“
Na palube v dave černošských migrantov stála aj 32-ročná Fanta Kone a hrudník sa jej rýchlo dvíhal, ako sa snažila potlačiť svoj hnev. Bol to jej siedmy pokus preplávať Stredozemné more a siedmykrát ju zadržali tuniské hliadky. Prvý raz sa o to pokúsila v decembri, poháňaná, ako povedala, upadajúcim tuniským hospodárstvom. Povedala však, že pocítila novú naliehavosť po tom, ako ju prepustili z práce kozmetičky v tuniskom salóne a vyhodili z jej bytu, „pretože je subsaharská“.
„Je to, akoby nás tu v Tunisku držali vo väzení,“ rozhorčila sa. „Nechajte nás ísť! Situácia v Tunisku teraz presahuje slovo rasizmus.“
Zločinecký plán
Skupiny poskytujúce pomoc, aktivisti a prisťahovalci tvrdia, že semienko zasiali tuniskí nacionalisti, ktorí si osvojili verziu konšpiračnej teórie o veľkej výmene, ktorú prijali bieli nacionalisti v Európe a v Spojených štátoch. Podľa ich teórie sa pripravoval plán na ovládnutie arabského Tuniska etnickými čiernymi Afričanmi.
Tuniskí nacionalisti sa podelili o „štúdiu“ veľkej výmeny s kanceláriou prezidenta Kaísa Saída, ktorý ich myšlienky čoskoro rozšíril. Na zasadnutí národnej bezpečnostnej rady 21. februára, ktoré prezidentská kancelária zhrnula na facebooku, Saíd vyzval na národnú akciu proti „nekontrolovaným prisťahovalcom zo subsaharskej Afriky“. Odsúdil tiež „zločinecký plán“ na preľudnenie Tuniska a zmenu arabského charakteru krajiny.
„Začalo sa to ako úplne šialená konšpiračná teória, že Subsaharčania sa snažia kolonizovať Tunisko, aby sa Tunisko stalo opäť čiernym,“ povedala Zyna Mejri, zakladateľka tuniskej skupiny Falso, ktorá sa zaoberá overovaním faktov. „Potom ju podporil prezident, ktorý miluje konšpiračné teórie. A stala sa z toho katastrofa.“
Diskriminácia subsaharských Afričanov sa vzápätí rozšírila. Tuniské úrady urýchlili zatýkanie a do apríla zadržali 3700 ľudí. Ďalšie tisíce ľudí čelili vysťahovaniu a prišli o prácu. Na príspevku, ktorý bol medzičasom odstránený z tiktoku, bolo vidieť, ako majiteľ bytu vytláča nájomníkov na ulicu a kričí pritom rasistické nadávky.
Podľa viac ako 25 rozhovorov denníka Washington Post s obeťami, humanitárnymi skupinami a aktivistami boli čierni Afričania napadnutí, okradnutí, opľutí, znásilnení aj pobodaní. Minulý mesiac skupina mladých Tunisanov uštvala na smrť muža z Beninu.
Rozdielne konanie kontinentov
Európski lídri sa k Saídovi správali opatrne, keď sa chopil moci a zmaril prísľub demokracie v krajine, ktorá bola kolískou arabskej jari. Aj tentoraz sa európski predstavitelia viac sústredili na možnosť, že hospodárska nestabilita v Tunisku ešte viac otvorí brány migrácie.
Zatiaľ čo Európa zostala ticho, Africká únia odsúdila „rasové vyhlásenia“ a Svetová banka pozastavila spoluprácu s Tuniskom. Pobrežie Slonoviny a Guinea-Bissau zorganizovali repatriačné lety s cieľom dostať svojich občanov do bezpečia.
Na marcovom stretnutí s prezidentom Guiney-Bissau Saíd odmietol obvinenia, že jeho vyhlásenia boli rasistické. Povedal, že mal afrických priateľov na právnickej fakulte a že niektorí členovia jeho rodiny sa oženili so subsaharskými Afričanmi.
Tuniská vláda oznámila zriadenie horúcej linky pre subsaharských občanov, ktorí čelia hrozbám - hoci tuniská skupina Mnemty, ktorá bojuje proti rasizmu, toto číslo otestovala a uviedla, že na jej telefonáty nikto nikdy nereagoval.
Tuniský minister Nabil Ammar v rozhovore pre Washington Post označil obvinenia z tuniského rasizmu za „úplne nespravodlivé“. Ammar trval na tom, že prezident nepodporuje teóriu o Veľkej výmene, ale skôr uznáva jej existenciu.
„On túto štúdiu nenapísal,“ povedal Ammar. „Nepovedal, že súhlasí s tým, aké sú závery. Iba citoval... túto teóriu, aby povedal, že bola napísaná. Neznamená to, že je jej autorom alebo ju podporuje.“
Nebezpečné mesto
Na mieste to tak nebolo cítiť. Michael Bio, 29-ročný absolvent z Pobrežia Slonoviny, ktorý študuje letecké inžinierstvo v Tunise, opísal agresiu voči černochom ako „desivú“.
„Ak ste boli černoch a boli ste na ulici, čakalo vás zatknutie alebo zranenie,“ povedal. Po sérii útokov univerzity zorganizovali internetové vyučovanie, aby sa študenti mohli ukryť. Bio povedal, že prijal ďalších troch študentov, ktorých vyhodili z ich domovov.
V Sfaxe sa denník Washington Post rozprával so štyrmi ľuďmi, ktorí prežili lúpežné prepadnutie a útok mačetou tuniských mladíkov z 23. mája, po ktorom mali bodné rany a rozdrvené oko. Piaty muž – 34-ročný otec štyroch detí, ktorého označili za svojho „mentora“ – zomrel na následky zranení hlavy.
Ibrahim Mokhtar, 22-ročný príjemne vystupujúci muž z Beninu a jeden z tých, ktorí prežili, poznamenal, že tuniská polícia už niekoľkých podozrivých v ich prípade zatkla. „Berú to vážne,“ povedal. A tuniskí susedia ich podľa jeho slov odviezli do nemocnice. Ďalší Tunisania im zase ponúkli návod, ako zločin nahlásiť.
„Pomohli nám aj Tunisania,“ povedal s tým, že sa však všetci štyria naďalej obávajú. „Po 17. hodine už neopúšťame domovy,“ povedal. „Mesto je pre nás nebezpečné.“
Aziz Turay, Sierra Leončan, ktorý prišiel do Tunisu v roku 2021, teraz žije so svojou manželkou a malým synom v tábore pred sídlom IOM a žiada o premiestnenie „kamkoľvek“. V deň prezidentovho vyhlásenia Turay uviedol, že majiteľ bytu, v ktorom žili, im prikázal odísť. „Povedal nám: ‚Prezident nechce vidieť v krajine žiadneho černocha. Musíte odísť.‘“
Keď Turay odmietol, majiteľ bytu podľa neho zavolal políciu. Turay bol uväznený na týždeň, pretože nemal legálne doklady. Keď sa ešte raz vrátil do bytu, povedal, že jeho majiteľ zavolal „arabských chlapcov“, ktorí vtrhli do izby s nožmi, ukradli im úspory a vyhnali ich na ulicu. Nedávno popoludní si zdvihol rukáv, aby reportérovi ukázal jazvu po bodnutí nožom.
„Keby som to bol len ja, tak by som teraz odišiel,“ povedal. „Nechcem vziať svoju ženu a dieťa na lode, ale nemôžeme tu zostať.“
