„Prečo by egyptské deti mali chodiť do britského múzea, aby si pozreli slávnu Rosettskú dosku? Alebo deti z Nigérie pozerať beninské bronzy? Navyše, je veľmi pravdepodobné, že sa tam ani nikdy nedostanú, lebo na letenku do Británie ich rodičia nikdy nezarobia. A je otázne, či by ich vôbec pustili cez hranice,“ hovorí historik Slovenskej akadémie vied Silvester Trnovec v rozhovore o kolonializme, imperializme a o tom, ako sa Európa s nimi doteraz nevyrovnala.
V rozhovore sa dočítate aj:
- prečo aj na Slovensku máme riešiť kolonializmus,
- či sa Rosettská doska raz vráti do egyptského múzea,
- prečo Karol III. otvára historikom rodinné archívy,
- akým silným odkazom bolo nepoužitie diamantu Koh-i-noor na jeho korunovácii,
- či je dnes väčšina historikov ku kolonializmu kritická.
Prečo by sme sa o kolonializme mali rozprávať aj na Slovensku, keď sme nikoho nekolonizovali?
To, že Slováci nemali v 19. či 20. storočí koloniálnu ríšu, ešte neznamená, že sa nás kolonializmus netýka. Naopak, intelektuáli v strednej Európe výrazným spôsobom prijímali zo západných krajín koloniálne predstavy a nazeranie na mimoeurópsky svet. Čo sa vedelo okolo roku 1920 v Európe o Afrike či arabskom svete bolo výsledkom vied, ktoré boli zásadne ovplyvnené západným kolonializmom. A z bohatstva či moci, ktorú kolonializmus západnej Európe prinášal, profitovali aj regióny v strednej Európe.
Milan Rastislav Štefánik vraj uvažoval o zriadení slovenskej kolónie na Tahiti. Vôbec by ma to neprekvapilo, keďže pôsobil vo Francúzsku v čase, keď bolo jednou z najväčších koloniálnych veľmocí na svete. Mohol tiež využívať jej infraštruktúru - mohol cestovať po severnej Afrike, čo by vôbec nebolo také jednoduché, keby nemal za sebou francúzsku koloniálnu moc, ktorá mu to umožnila.
Alebo slávny Móric Beňovský, rodák z Vrbového. Ten sa dokonca už v 18. storočí pokúšal v službách francúzskeho kráľa založiť kolóniu na Madagaskare. Dnes už veľmi dobre vieme, že keď bolo treba, nemal problém obchodovať s otrokmi.
Tým teda padá argument, že sme nikoho nekolonizovali.
Slovensko sa dnes hrdí tým, že je súčasťou západnej civilizácie. To však so sebou prináša aj dôležité výzvy, ako aj veľkú zodpovednosť.
Vyjadrenia typu že „my sme nikoho nekolonizovali“ už neobstoja. Stredná Európa profitovala z kolonializmu podobne ako napríklad Západná Európa, hoci inou mierou a iným spôsobom. A Slovensko ako súčasť západnej civilizácie teda zdieľa veľkú časť tohto historického dedičstva. Či sa nám to páči, alebo nie.
Čo bolo zlomom v dejinách, kedy sa začalo na kolonializmus v Európe nazerať kriticky?
Silvester Trnovec
- Je pracovníkom Ústavu orientalistiky Slovenskej akadémie vied v Bratislave.
- Zaoberá sa dejinami západnej a severnej Afriky v 19. a 20. storočí, ako aj súčasným dianím vo frankofónnych krajinách afrického kontinentu.
- Zaujíma sa tiež o európsky imperializmus a o jeho dosah na vývoj Afriky a Európy.
- Absolvoval viacero archívnych výskumov vo Francúzsku, Veľkej Británii, v Tunisku a v Senegale.
- Na Youtube má popularizačný kanál Afrika so Silvestrom.
Zásadný zlom nastal krátko po druhej svetovej vojne. Nemecká nacistická ríša bola tiež prejavom imperializmu, ktorý fungoval na podobných princípoch, ako u iných európskych veľmocí v Afrike či Ázii. Vrátane teórií o rasovej nadradenosti. Akurát ho praktizovala v Európe.
Aj preto po skončení vojny začal byť imperializmus na medzinárodnej scéne zdiskreditovaný. Po tom všetkom, čo sa stalo, sa už nedalo hovoriť o údajne zaostalých obyvateľoch Afriky, kam Európa prináša civilizáciu.
Vznikla napríklad OSN, na pôde ktorej sa od polovice 50. rokov bežne hovorilo o kolonializme a imperializme ako o zločinoch.
Je dnes väčšina historikov ku kolonializmu kritická?
Napriek všetkému, čo o dejinách európskeho kolonializmu vieme, je stále veľa tých, ktorí sa ho snažia do istej miery obhajovať alebo minimálne legitimizovať.
Aj dnes sa stretávame s tvrdeniami, že to, čo sa deje v afrických krajinách, sa tam za koloniálnych čias nedialo a bol tam poriadok. Hoci ide o dávno vyvrátený mýtus, tento diskurz je stále do veľkej miery prítomný aj v našom mediálnom priestore.
Politický rozpad koloniálnych impérií či dekolonizácia územia je jedna vec, druhá vec je, či dekolonizácia úspešne prebehla aj v západnom politickom myslení, v školstve či štátnych inštitúciách.
Povedzte nejaký príklad.
Napríklad vo Francúzsku ešte v roku 1950 bola predstava koloniálneho impéria súčasťou budovania francúzskeho nacionalizmu rovnako ako Johanka z Arku alebo Napoleon. Celé generácie Francúzov a Francúzok boli vychovávané v tom, že ich krajina má veľké a mocné impérium. Jeho rozpad, ktorému sa už v druhej polovici 20. storočia nedalo vyhnúť, bol pre francúzsku spoločnosť traumou, s ktorou sa dodnes nedokázali úplne vyrovnať.
Ešte v roku 2005 schválili vo Francúzsku zákon, podľa ktorého mali učitelia dejepisu zdôrazňovať pozitívnu úlohu francúzskeho kolonializmu v severnej Afrike. Zákon museli nakoniec na nátlak veľkej časti historikov, intelektuálov či učiteľov dejepisu asi po roku zrušiť. No už len to, že sa o niečom takom vôbec uvažovalo na politickej úrovni, o mnohom vypovedá.
Nikto seriózny si dnes nedovolí obhajovať nemeckú tretiu ríšu. Ale je napríklad úplne bežné, že niektorí historici aj na Oxforde obhajujú európske koloniálne impériá v Afrike či v Ázii. A to je pre mňa nepochopiteľné.
Vidieť v skúmaní kolonializmu medzi historikmi generačný rozpor, je mladšia generácia historikov ku kolonializmu viac kritická?
Hovorí sa, že každá generácia historikov si kladie iné otázky. Hoci prvé kritiky kolonializmu sa začali už krátko po prvej svetovej vojne, to, čoho sme svedkami dnes, je určite aj generačná výmena.
Napríklad vo Francúzsku je zložitou a pre mnohých nepríjemnou témou vojna za nezávislosť Alžírska v rokoch 1954 až 1962. V brutálnej vojne zahynuli stovky tisíc ľudí, no až do konca 20. storočia sa vo Francúzsku oficiálne hovorilo len o „udalostiach v Alžírsku“, nie o vojne. Podobne ako Rusko dnes tvrdí, že vedie na Ukrajine špeciálnu vojenskú operáciu a odmieta pojem invázia alebo okupácia.
Až nová generácia historikov okolo roku 2000 tieto udalosti posunula do roviny širokej spoločenskej diskusie. Pre francúzsku aj alžírsku spoločnosť je to však stále trauma. Obe krajiny od roku 1962 nedokázali medzi sebou zorganizovať ani priateľský futbalový zápas. Až na jeden v roku 2001, no ani ten sa pre násilnosti nedohral do konca a museli ho predčasne ukončiť.
Nedávno korunovaný britský kráľ Karol III. začal hovoriť o otváraní a sprístupňovaní archívov. Čo to znamená?
Niekomu sa to môže zdať zvláštne, ale aj v západných demokratických krajinách existujú archívy, ktoré nie sú dostupné pre každého.
V britskej spoločnosti sú diskusie o kolonializme v súčasnosti opäť veľmi živé a smerujú často k otázke obchodu s africkými otrokmi, kde Británia v 18. storočí zohrávala dominantnú úlohu. Veľa sa diskutuje tiež o tom, ako tento obchod prispel o obohateniu Británie alebo jednotlivých rodín, ktoré dnes vlastnia krásne zámky na britskom vidieku. Vrátane toho, ako sa vďaka kolonializmu mohla aj britská kráľovská rodina stať jednou z najbohatších kráľovských rodín na svete.
Alžbeta II. sa k týmto otázkam nikdy nevyjadrovala. Karol III. sa možno inšpiroval v holandskej kráľovskej rodine, ktorá býva tiež často kritizovaná, že jej predkovia bohatli na otrokárstve. Holandsko bolo svojho času jednou z najväčších otrokárskych veľmocí a jeho obchodné spoločnosti preplavili cez Atlantik približne 700-tisíc Afričanov. Holandský kráľ však už dávnejšie povolil skúmať rodinné archívy kráľovskej rodiny práve s súvislosti s obchodom s otrokmi. To je veľmi zaujímavé a sám sa teším na výsledky.
Holandský kráľ sa ospravedlnil za podiel krajiny na otrokárstve Čítajte Na korunovácii Karola III. nepoužili kontroverzný diamant Koh-i-Noor pôvodom z Indie. Nezasadili ho do korunovačnej koruny. Bolo to dosť alebo málo?
Nie som fanúšikom britskej monarchie ako inštitúcie. Je totiž pokračovaním inštitúcie, ktorá bola zodpovedná za kolonializmus.
Nepoužitie diamantu Koh-i-Noor bolo síce silné gesto, ale na korunovácii mal kráľ aj tak na hlave imperiálnu korunu. Tá je dokonca dôležitejšia ako kráľovská. A pre mňa ako historika kolonializmu je nepochopiteľné, že niečo také existuje ešte v 21. storočí.
