BRATISLAVA. Keď v 90. rokoch minulého storočia vtedajší generálny tajomník OSN Kofi Annan povedal, že „tvrdá súťaž o sladkú vodu sa môže zmeniť na zdroj budúcich konfliktov a vojen“, mnohí vedci boli k jeho slovám skeptickí. Ak aj nie, hrozbu, ktorú vyslovil, nebrali ako veľmi urgentnú.
Aaron Wolf z Oregonskej univerzity napríklad v tom čase svoj článok začal výzvou čitateľom, aby si spomenuli na poslednú vojnu o vodu.
„Asi si nespomínate, keďže sa odohrala pred 4500 rokmi,“ odpovedal v magazíne univerzity v roku 2001. Pripustil, že konflikty naozaj môžu nastať, no dajú sa vyriešiť, ak krajiny budú spolupracovať.
V článku sa tiež dočítate:
- Prečo bojoval Afganistan s Iránom o vodu.
- Že ľudia nezomierajú od smädu, hrozbou je znečistená voda.
- Aké tri podoby majú konflikty spojené s vodou.
- Prečo hrozí vojna medzi Etiópiou a Egyptom.
- Prečo ľudia prichádzajú do Ománu, aj keď má väčšie suchá ako Irak.
- Prečo sa vojna o vodu nemusí nazývať vojnou o vodu.
Tento tábor vedcov napríklad zdôrazňoval, že v rokoch 1945 až 1995 spolupráca medzi krajinami prekonávala jednostranné kroky v pomere 2 : 1. Pripomínali stovky dohôd o rozdelení, aj keď len 31 z nich sa týkalo Ázie a jej piatich veľkých povodí, o ktoré sa delia štyri alebo viac štátov.
„Posuňme sa do roku 2023 a vidíme, že mnohé tieto dohody na Blízkom východe sa rozpadávajú,“ varuje Natasha Hallová, výskumníčka z Centra pre strategické a medzinárodné štúdie.
Konkrétne upozorňuje na situáciu v Sýrii a v Iraku, ktorú spôsobili turecké priehrady, alebo napätie súvisiace s etiópskou priehradou na Níle.
„Aj keď vojna medzi nimi nevypukla, krajiny sa čoraz častejšie zapájajú do prebiehajúcich konfliktov iných štátov. Krajiny v hornej časti toku rieky využívajú situáciu v oslabených krajinách zasiahnutých konfliktmi,“ pripomína.
Vojny o vodu by v budúcnosti naozaj nemuseli byť výnimočné. Klimatická zmena znižuje množstvo vody v riekach. Štáty problém s nedostatkom vody riešia budovaním priehrad, ktoré potom zmenšujú tok v susedných krajinách. Rastúca populácia v chudobnejších štátoch zas vytvára väčší tlak na miestne poľnohospodárstvo.
To, že nemusí ísť o vzdialenú budúcnosť, sa ukázalo v máji, keď medzi sebou krátko bojovali jednotky Talibanu ovládajúce Afganistan s iránskou armádou. Centrom sporu sa stalo využívanie spoločnej rieky Helmand.
Suchá, vojny a extrémy. Ako bude vyzerať svet v roku 2030 a bez vody Čítajte Bitka o Helmand
Rieka Helmand pramení v horách Hindúkušu približne 40 kilometrov západne od afganského Kábulu. Meria 1150 kilometrov a na rozdiel od väčšiny iných riek neústi do iného toku alebo do mora, ale končí v močiaroch Sistánu, regiónu na hranici Iránu a Afganistanu.
Pre miestne poľnohospodárstvo je kľúčová, vzniklo na nej tiež niekoľko veľkých priehrad. Keď v roku 2021 prevzal Taliban moc, podľa Iráncov porušil dohodu o spoločnom využívaní vôd Helmandu 1973.
„Nedovolíme, aby boli porušované práva našich ľudí,“ cituje al-Džazíra iránskeho prezidenta Ibrahima Raisího.
Taliban vinu popiera, no pri prestrelke vojakov na hranici zomrelo niekoľko ľudí. Nateraz konflikt do skutočnej vojny neprerástol, Taliban tvrdí, že jeho cieľom je diplomatické riešenie.
Obe vlády spája fakt, že sú pod prísnymi západnými sankciami (s Talibanom väčšina sveta ani nekomunikuje) a že stoja na náboženskom základe, aj keď Taliban sa hlási k sunnitskej a iránski ajatolláhovia k šiitskej vetve islamu.
Ani Irán neuznáva vládu Talibanu a verejne sa zastáva afganských Hazarov, čo je šiitská menšina, ktorej príslušníkov militanti dlhodobo prenasledujú.
