Najvyšší súd v USA odmietol pozitívnu diskrimináciu na univerzitách. Čo toto rozhodnutie prinesie?

Najvyšší súd v USA svojím štvrtkovým rozsudkom odmietol spôsob, akým významné vysoké školy nahliadajú na rasovú príslušnosť pri prijímaní študentov. Očakáva sa, že rozhodnutie súdu otrasie postupmi pri prijímaní a zápise na štúdium v celej krajine.

Zástupcovia vysokých škôl a univerzít upozorňujú, že im môže trvať dni alebo týždne, kým zanalyzujú, čo vlastne povedala väčšina sudcov v rozhodnutí.

Related article Related article Pozitívna rasová diskriminácia na univerzitách je protiústavná, rozhodol Najvyšší súd USA Čítajte 

Už teraz je však zjavné, že po sérii prelomových rozhodnutí od roku 1978, ktoré umožňovali vysokým školám zohľadňovať rasu v záujme zostavenia rôznorodého študentského zboru, dochádza teraz k seizmickej zmene. Teraz súd nariaďuje najlepším školám, aby prehodnotili spôsob, akým si vyberajú študentov. To by mohlo mať významný vplyv na zloženie študentstva škôl, o ktoré je veľký záujem na národnej i na celosvetovej úrovni.

Čo hovorí rozhodnutie?

Predseda súdu John G. Roberts Jr. vo svojom rozhodnutí, ku ktorému sa pripojilo všetkých šesť konzervatívnych členov súdu, napísal, že spôsob, akým Harvardova univerzita a Univerzita Severnej Karolíny v Chapel Hill zohľadňujú rasu pri výbere študentov, je v rozpore s ústavným prísľubom rovnosti ochrany. „So študentom sa musí zaobchádzať podľa jeho skúseností ako s jednotlivcom – nie na základe rasy,“ napísal. „Mnohé univerzity už príliš dlho robia pravý opak. A pritom nesprávne dospeli k záveru, že kritériom identity jednotlivca nie sú zdolané výzvy, nadobudnuté zručnosti alebo získané poznatky, ale farba pleti. Naša ústavná história takúto voľbu netoleruje.“

Ako vysoké školy uplatňovali pozitívnu diskrimináciu pri prijímaní doteraz?

Táto otázka bola predmetom mnohých diskusií počas súdnych sporov aj predtým. Vedúci predstavitelia prijímacích komisií tvrdia, že sa riadili obmedzeniami stanovenými v predchádzajúcich rozsudkoch Najvyššieho súdu Spojených štátov amerických. Pri komplexnom posudzovaní prihlášky brali rasu do úvahy len ako jeden z mnohých faktorov, v čo najväčšej miere používali rasovo neutrálne metódy a nikdy nestanovovali kvóty, koľko ľudí z danej rasovej skupiny prijmú.

Upozorňujú tiež, že najvyhľadávanejšie školy sú často preplnené uchádzačmi s vynikajúcimi známkami a výsledkami testov. V takom prípade podľa nich rozhodnutie poskytnúť niektorým uchádzačom zvýhodnenie z dôvodu ich rasy alebo etnického pôvodu neznamená, že sa znížili štandardy.

Kritici však tvrdia, že prijímanie na základe rasovej príslušnosti priveľmi zvýhodňuje nedostatočne zastúpené skupiny, ako sú uchádzači afroamerického a latinskoamerického pôvodu, a uchádzači bielej alebo ázijskej rasy, ktorí by si prijatie zaslúžili viac, boli často odmietaní. Podľa kritikov by sa v súťaži s relatívne malým počtom víťazov a veľkým počtom porazených mali najviac počítať zásluhy. Veľkou výzvou však zostáva otázka, ako definovať zásluhy.

Zohľadňovali rasu všetky vysoké školy?

Nie. Deväť štátov vrátane Kalifornie a Floridy už v minulosti zakázalo zohľadňovať rasu pri prijímaní na verejné univerzity. Okrem toho sa mnohé verejné a súkromné vysoké školy už dávnejšie rozhodli rasu nezohľadňovať. V niektorých štátoch nájdeme významné školy s odlišnými prístupmi k pozitívnej diskriminácii. Napríklad Texaská univerzita v Austine prijíma uchádzačov na základe rasy, zatiaľ čo Texaská univerzita A&M uviedla, že tak nerobí.

Prečo sa tento prípad dostal na Najvyšší súd?

Organizácia Students for Fair Admissions (Študenti za spravodlivé prijímacie skúšky) podala v roku 2014 dve žaloby spochybňujúce zákonnosť prijímacieho konania na Harvardovej univerzite a na Univerzite Severnej Karolíny v Chapel Hill (UNC). Žalobcom je skupina, na ktorej čele stojí odporca pozitívnej diskriminácie Edward Blum. Medzi členmi skupiny sú aj ľudia, ktorých na Harvarde alebo na UNC odmietli. Ich program je jasný: ukončiť rasové preferencie pri prijímaní. Tvrdia, že pozitívna diskriminácia porušuje ústavu a ich občianske práva. Súdy nižšej inštancie rozhodli v neprospech žalobcu v oboch žalobách a potvrdili prijímacie postupy na oboch univerzitách. Konečné slovo však mal Najvyšší súd.

Ako to zmení prijímanie na vysoké školy?

To zatiaľ nie je jasné. Mnohé spôsoby, ktorými vysoké školy doteraz posudzovali rasovú príslušnosť, sú však teraz neprípustné.

Vysoké školy teraz rozsudok skúmajú a konzultujú ho s právnikmi.

Jeden z významných právnikov v oblasti vysokoškolského vzdelávania, Art Coleman, označil väčšinové stanovisko za „významné nepriaznivé rozhodnutie“ pre tie školy, ktoré sa pri prijímaní zohľadňujú rasové hľadisko. David Hinojosa z Výboru právnikov pre občianske práva, ktorý zastupoval študentov obhajujúcich metódy prijímania na UNC na pojednávaní na jeseň minulého roka, označil rozhodnutie za „paródiu“, ale povedal, že „stále ponecháva otvorené dvere pre programy prijímania na základe rasy“. Ak je to tak, zdá sa, že tento priestor je veľmi úzky. Harvard a UNC, podobne ako väčšina vysokých škôl, ktoré berú do úvahy rasu, sledovali, ako sa uchádzači identifikovali podľa rasy a etnického pôvodu, a tieto informácie zvažovali ako faktor pri komplexnom hodnotení. Spoločná prihláška, online platforma, ktorú používajú mnohé školy, má na tento účel podrobný súbor demografických otázok. Rozhodnutie súdu však spochybnilo, či a ako môže toto sledovanie pokračovať. Common App podnikla kroky, ktoré umožnia, aby boli demografické údaje chránené pred procesom posudzovania prihlášok, ak tak vysoké školy musia urobiť.

Sudcovia, ktorí podpísali rozsudok, úplne nezakázali uvádzanie rasy v prihláške študenta. „Nič v tomto stanovisku neznamená, že sa univerzitám zakazuje zvážiť rozprávanie uchádzača o tom, ako rasa ovplyvnila jeho život, či už prostredníctvom diskriminácie, inšpirácie alebo inak,“ napísal Roberts. Dodal však: „Prínos pre študenta, ktorý napríklad prekonal rasovú diskrimináciu, musí byť spojený s odvahou a odhodlaním tohto študenta. Alebo zvýhodnenie študenta, ktorého dedičstvo alebo kultúra motivovali k tomu, aby prevzal vedúcu úlohu alebo dosiahol určitý cieľ, musí byť spojené s jedinečnou schopnosťou tohto študenta byť pre univerzitu prínosom,“ napísal. „Inými slovami, so študentom sa musí zaobchádzať na základe jeho skúseností ako s jednotlivcom – nie na základe rasy.“

V stanovisku tiež zdôrazňujú, že „univerzity nemôžu jednoducho zaviesť prostredníctvom prihlasovacích esejí alebo iných prostriedkov režim, ktorý dnes považujeme za nezákonný“.

Rozhodnutie však zároveň ponecháva možnosť pozitívnej diskriminácie na národných vojenských akadémiách. Štátna zástupkyňa pred súdom Elizabeth B. Prelogar počas pojednávania na jeseň minulého roka povedala sudcom, že podpora rasovej rozmanitosti na týchto inštitúciách – vrátane Vojenskej akadémie USA vo West Pointe v štáte New York a Vojenskej námornej akadémie USA v Annapolise v štáte Maryland – je nevyhnutná pre armádu ako celok. Roberts vo svojom rozhodnutí odpovedal, že žiadna z týchto škôl nebola účastníkom konania v tomto prípade a „žiaden z nižšie uvedených súdov sa nezaoberal správnosťou systémov prijímania na základe rasy v tomto kontexte. ... Toto stanovisko sa tiež nezaoberá touto otázkou vzhľadom na potenciálne odlišné záujmy, ktoré môžu predstavovať vojenské akadémie“.

Aká je rasová rozmanitosť na amerických univerzitách?

Najvyhľadávanejšie školy majú globálne renomé a môžu sa usilovať o rozmanitosť vo viacerých zmysloch. Z federálnych údajov vyplýva, že na približne 80 vysokých škôl a univerzít v roku 2021 prijali 25 percent alebo menej všetkých uchádzačov, ktorí sa k nim hlásili. Do tejto skupiny patria Amherst College, Michiganská univerzita a Univerzita Wake Forest.

V rámci tejto skupiny bolo podľa údajov v roku 2021 približne šesť percent vysokoškolákov čiernej pleti alebo afroamerického pôvodu, šesť percent multirasových, 13 percent hispánskych, 19 percent ázijských a 41 percent bielych.

Ďalších 12 percent tvorili zahraniční študenti rôzneho rasového pôvodu.

Bez zahraničných študentov bolo rozdelenie šesť percent multirasových, sedem percent čiernych alebo afroamerických, 14 percent hispánskych, 22 percent ázijských a 46 percent bielych. Podľa nedávnej analýzy časopisu Chronicle of Higher Education je podiel černochov a Hispáncov väčší a podiel Ázijčanov menší na menej prestížnych vysokých školách.

Ako možno dosiahnuť rozmanitosť bez zohľadnenia rasy?

Školy môžu klásť dôraz na nábor z rôznych štvrtí, miest alebo regiónov. Môžu hľadať študentov zo širokého spektra úrovní rodinných príjmov. Môžu rozšíriť finančnú pomoc.

Môžu sa osobitne zamerať na uchádzačov „prvej generácie“, teda takých, ktorých rodičia nemajú vysokoškolské vzdelanie.

Takéto techniky sú kľúčové pre nábor znevýhodnených študentov. Existuje však veľa sporov o tom, do akej miery sú účinné pri znižovaní rasových rozdielov v počte študentov. Jednoducho povedané, geografická a sociálno-ekonomická rozmanitosť nezaručuje rasovú a etnickú rozmanitosť. Odborníci sa obávajú, že podiel černošských a latinskoamerických študentov výrazne klesne, ak prestížne univerzity nebudú môcť zohľadňovať rasu.

Čo povedali sudcovia o prijímacom konaní?

Stanovisko predsedu súdu Robertsa bolo dôrazné. Napísal, že prijímacie programy na Harvarde a UNC „nemajú dostatočne zamerané a merateľné ciele, ktoré by oprávňovali použitie rasy, nevyhnutne využívajú rasu negatívnym spôsobom, zahŕňajú rasové stereotypy a nemajú zmysluplné konečné body“.

V samostatnom súhlasnom stanovisku sudca Clarence Thomas uviedol, že väčšina súdu „vidí pravidlá prijímania univerzít také, aké sú: neriadené, na rase založené preferencie, ktorých cieľom je zabezpečiť určitú rasovú zmes“.

A čo sudcovia, ktorí sa nestotožnili s väčšinovým stanoviskom?

Väčšinové stanovisko „stojí v ceste a vracia späť desaťročia významného pokroku“, uviedli liberálni sudcovia v nesúhlasnom stanovisku. Sudkyňa Sonia Sotomayor vo svojom nesúhlasnom stanovisku napísala, že rozhodnutie „upevňuje povrchné pravidlo farbosleposti ako ústavný princíp v endemicky segregovanej spoločnosti, kde rasa vždy hrala a hrá rolu“.

Sudkyňa Ketanji Brown Jackson v rozhodnutí k UNC napísala, že Spojené štáty „nikdy neboli farboslepé“. „Vzhľadom na dlhú históriu štátom podporovaných rasových preferencií v Amerike, tvrdenie, že niekto je teraz obeťou, ak vysoká škola zvažuje, či toto dedičstvo diskriminácie nerovnako zvýhodnilo jej uchádzačov, popiera dobre zdokumentovaný medzigeneračný prenos nerovnosti, ktorý stále trápi našich občanov.“

„Ale to, že sa rasa považuje za irelevantnú v práve, neznamená, že je taká aj v živote,“ dodala.

Autor: Nick Anderson, Susan Svrluga