Text vyšiel pôvodne na webe denníka Washington Post.
Trojica pracovníkov ukrajinskej pošty – poštárka, vodič a ochrankár - pred vstupom do Huljapola, malého mesta neďaleko frontovej línie, čaká na útlm ostreľovania. V oblasti často doručujú zásielky aj pod paľbou, kľučkujúc po hrboľatých cestách vo svojej malej bielo-žltej dodávke.
Na jednej obzvlášť desivej trase medzi dvoma susednými mestami sa vždy rýchlo pomodlia, stlačia plynový pedál a uháňajú pred ruskými pozíciami cez kilometer dlhý úsek otvorenej cesty.
Oblečení v nepriestrelných vestách absolvujú túto nebezpečnú cestu trikrát do mesiaca podľa nového vojnového rozvrhu, ktorý organizuje ukrajinská štátna pošta Ukrpošta.
Doručujú nielen listy a balíky, ale aj dôchodky, potraviny a lieky, väčšinou nemajetným a starším ľuďom, ktorí stále žijú v blízkosti Huljaipoľa. „Niekto túto prácu musí robiť, ale nikto ju robiť nechce,“ povedala poštárka Natalia Hrinenková.
Päťdesiatpäťročná Hrinenková bola vedúcou pošty v Huljapoli, kým budovu v máji minulého roka nebombardovali tak, že odvtedy je nepoužiteľná. Jej pobočka mala kedysi osem poštárov. Teraz tu zostali dve zamestnankyne. „Ak Boh potrebuje, aby som bola na tomto mieste v tomto čase, tak to tak má byť,“ povedala. „Tak či onak, ako by som to tu mohla opustiť?“
V článku sa dočítate:
- prečo je Huljapole jedným z najnebezpečnejších miest na Ukrajine,
- ako to vyzerá v kryte počas leteckého poplachu,
- prečo svoju prácu považujú skôr za dobrovoľnícku činnosť.
Zostalo sto ľudí
Poštová služba v Huljapoli je symbolom nespočetných improvizovaných záchranných liniek, ktoré boli zavedené počas šestnástich mesiacov od ruskej invázie. Pomáhajú stovkám ľudí, ktorí prežívajú, odrezaní od väčších miest, v zúfalých podmienkach v blízkosti najkrutejších vojnových bojov.
Po mesiacoch neutíchajúcich útokov sa Huljapole vyprázdnilo a vykazuje známky zanedbania. Nie je tu elektrina, voda ani plyn. Z dvanásťtisíc ľudí, ktorí ho kedysi nazývali domovom, ich zostalo v meste približne sto. Väčšina z nich sú dôchodcovia - príliš starí alebo príliš chudobní na to, aby odišli - a závislí od mesačných platieb, ktoré im nosia zamestnanci pošty v hotovosti. V priemere predstavujú 3000 hrivien, teda necelých 75 eur.
Tým, ktorí utiekli, sa dôchodky a bežná pošta presmerovali na inú adresu, ak si nejakú zvolili, ak pracovníci pošty nenájdu adresáta, pošta sa vráti odosielateľovi.
Jediný raz, keď Ukrpošta zastavila svoju činnosť, bolo podľa jej tlačovej služby 24. februára 2022, v deň začiatku invázie. Regionálne harmonogramy sa pravidelne aktualizujú s ohľadom na situáciu na fronte.
Poštová dodávka v stredu na svojej poštovej trase v Huljapoli na Ukrajine. Pracovníci pošty absolvujú nebezpečnú cestu zo Záporožia, regionálneho hlavného mesta, trikrát do mesiaca. (zdroj: Sasha Maslov — The Washington Post)V stredu tím vyrazil zo strediska Ukrpošty v meste Záporožie, ktoré je od regionálneho hlavného mesta vzdialené približne 105 kilometrov. Hrinenková po ceste zvyčajne zachytáva požiadavky na objednávku a snaží sa ich čo najlepšie plniť. „Irka chce iba sumskú klobásu a ja nemôžem prísť s prázdnymi rukami,“ zašomrala, keď odovzdávala peniaze za sto gramov klobásy od obľúbeného výrobcu z Charkova.
Poštové auto potom prechádzalo okolo zničených domov, tankových pascí a polí s makom a levanduľou, kým dorazilo do Huljapola, ktoré sa nachádza na južnom fronte vojny, približne tri kilometre severne od ruských pozícií.
Vzhľadom na očakávanú protiofenzívu Ukrajiny, ktorá práve prebieha, je Huljapole jedným z najnebezpečnejších miest na Ukrajine. Nachádza sa na kľúčovej osi pre ukrajinskú armádu, ktorá postupuje na juh v nádeji, že prelomí takzvaný „pozemný most“ medzi Ruskom a okupovaným Krymom.
V posledných dňoch si Ukrajina pripísala menšie úspechy, naposledy pri oslobodení mesta Piatychatky, ktoré sa nachádza asi 65 kilometrov západne od Huljapola.
Už aj Lenin poznal význam pošty. Rusi na Ukrajine útočia na poštárov aj budovy Čítajte Mŕtvolné ticho
Od začiatku ruskej invázie bolo zničených mnoho miestnych poštových úradov a tých niekoľko poštárov, ktorí ešte pracujú, teraz pôsobí v provizórnych kanceláriách. Patrí k nim prvé poschodie nepoužívanej nemocnice v meste Huljapole a predný dvor zamestnanca v susednej dedine, kde sa obálky triedia medzi sliepkami.
Vnútri nemocnice dve ženy - poštárky počítajú bankovky, kompletizujú papiere a pripravujú faktúry pred doručovaním dôchodkov, ktoré roznášajú okolitým dedinám a mestám na bicykloch a motorkách. „Ja som ich hlava a oni sú moje nohy,“ povedala Hrinenková.
Jedna z poštárok, 53-ročná Ľudmila Pančenková, si nervózne kontroluje hodinky: „Človek si nemôže byť istý, či je v bezpečí,“ povedala. „Ale kam inam by som išla? Stále tu žijú ľudia, takže musíme pokračovať v práci.“ Jej mesačný plat je takmer rovnaký ako skromné dôchodky, ktoré roznáša.
V samotnom Huljapoli je mŕtvolné ticho.
Keď Hrinenková v stredu prišila do Huljapola z mesta Záporožie, väčšina obyvateľov zamierila do krytov pre výstrahu pred náletom. Zatiaľ čo ulice boli vyľudnené, v miestnom humanitárnom centre, ktoré sa nachádza v suteréne, vládol čulý ruch. Boli tu generátory a čerpadlá na teplú vodu pre sprchy a práčky, jedáleň, kde dôchodcovia a muži vo vojenskom oblečení sedeli a pozerali televíziu, zatiaľ čo dobrovoľníci varili kávu a pripravovali občerstvenie. Dokonca tu bolo aj provizórne holičstvo.
Šesťdesiatšesťročná Svetlana Hurová dostala svoj dôchodok a obľúbené noviny, keď Hrinenková a jej tím robili posledné obchôdzky.
Keďže jej vlastný byt bol zničený ostreľovaním, Hurová teraz býva u susedov. Do suterénu chodí pozerať televíziu a piť čaj. „Čakáme na víťazstvo,“ povedala s plačom, keď vysvetľovala, že jej dcéra uviazl na území obsadenom ruskými silami.
Živobytie Ukrajincov musí pokračovať. V oceliarňach pracujú aj počas raketových náletov Čítajte Choď rýchlejšie!
Hrinenková, ktorá má šibalský zmysel pre humor a nosí pastelovo ružový účes a zafírovo modré očné tiene, sa narodila v Ľubymivke, dedine neďaleko mesta Huljapole. Do malého mesta sa presťahovala ako 22-ročná a odvtedy pracuje na pošte. Má 35-ročného syna a so svojím priateľom žije v meste Záporožie, kde je teraz zástupkyňou vedúceho poštovej služby pre región. Je jednou z tisícov Ukrajincov, ktorí pracujú na zachovaní základných služieb počas vojny.
Hrinenková povedala, že sa nikdy nepozastavila nad tým, či je to jej zodpovednosť. „Nemala som čas, len som si povedala: 'Urobme to,'“ uviedla. Na začiatku invázie jej tím spolupracoval s vodičom, ktorý bol hluchý a nepočul zvuk prichádzajúcich bômb. „Povedala som mu: ‚Choď rýchlejšie!‘ A on ma nepočul,“ smiala sa Hrinenková.
Poštu Huljapole, ktorá bola minulý rok ťažko poškodená ruským ostreľovaním. Dve zostávajúce poštárky v meste teraz fungujú z nevyužívanej nemocnice. (zdroj: Sasha Maslov — The Washington Post)„Najprv nám ľudia hovorili, že sme blázni, keď ideme do takýchto oblastí,“ povedal Konstantin, bývalý policajt, ktorý zabezpečuje Hrinenkovej bezpečnosť a ktorého priezvisko denník Washington Post z bezpečnostných dôvodov neuvádza. „Ale teraz, keď prídeme, ľudia nám hovoria, že sú radi, že stále chodíme.“
Odmlčal sa a zamyslel sa nad vlastným názorom. „Ak mám byť úprimný, vzhľadom na naše nízke platy je to skôr dobrovoľníctvo ako skutočná práca,“ povedal. „Títo ľudia nás potrebujú a čakajú na nás.“
Autor: Francesca Ebel
