SOUL, BRATISLAVA. Pracovať cez víkendy a počas dovolenky sa pre mňa už stalo rutinou, spomína Li Sang-hjuk, ktorý pre Guardian opisuje kultúru nadčasov vo farmaceutickej spoločnosti v Soule, kde donedávna pracoval.
„Postupne som si začal uvedomovať, že môj život a zdravie sa pre prílišné nadčasy zhoršujú. Nemal som energiu, zanedbával som osobné vzťahy,“ hovorí. Z mnohohodinového denného sedenia za stolom ho začal bolieť chrbát, objavovali sa u neho úzkosti a letargia.
V článku sa dočítate:
- Ako nadčasy prispeli k hospodárskemu rastu.
- Pracujú Kórejčania viac ako Slováci? Ako je na tom Kostarika?
- Koľko ľudí zomiera na prepracovanie a samovraždy?
- Ako to vníma generácia MZ?
- Vláda chcela presadiť 69 hodín práce týždenne, no narazila.
- Podľa prezidenta by ľudia mohli pracovať aj 120 hodín týždenne.
- Ľudia napriek zákonu robia oveľa viac hodín.
- Robila do rána, organizovala oslavy, no príplatok nedostala.
- Prácu vo vínotéke si dovoliť môže, lebo býva u rodičov.
„Aj v tých vzácnych chvíľach, keď som sa mohol stretnúť s priateľmi, som si to neužíval. Rozmýšľal som len o práci. Myslel som si, že problém je vo mne,“ povedal 35-ročný muž.
A tak urobil krok, ktorý sa v Južnej Kórei ešte donedávna bral ako veľmi netradičný – dal výpoveď. Dnes pracuje v lekárni s normálnym pracovným časom a tvrdí, že ak má krajina ostať konkurencieschopná, potrebuje tento problém vyriešiť.
Príbeh úspechu s následkami
Južná Kórea prešla po občianskej vojne na začiatku 50. rokov minulého storočia veľmi rýchlou hospodárskou transformáciou. Z chudobnej, prevažne poľnohospodárskej krajiny (pred vojnou bola severná časť polostrova tou bohatšou) sa stal jeden z najbohatších štátov sveta.
Pripisuje sa to kvalitnému vzdelaniu, nástupu žien na pracovný trh, no najmä ochote ľudí tráviť v práci dlhší čas, ako je bežné inde vo svete. Ľudia boli ochotní obetovať osobné záujmy pre krajinu a rodinu.
