Text vyšiel pôvodne na webe denníka Washington Post.
Keď 1. decembra 1952 denník New York Daily News prišiel s titulkom „Z bývalého vojaka sa stala blonďavá kráska; operácia zmenila chlapca z Bronxu“, Christine Jorgensenová sa ešte len zotavovala z operácie na nemocničnom lôžku v Dánsku.
Dvadsaťšesťročné dievča dva roky predtým preplávalo loďou do Atlantiku v zúfalej snahe nájsť odpovede. „Príroda urobila chybu, ktorú som teraz napravila,“ napísala Jorgensenová v liste svojim rodičom podľa denníka New York Daily News. „A teraz som vaša dcéra.“
V povojnovej Amerike s rozširujúcimi sa vedeckými obzormi vyvolal príbeh Christine Jorgensenovej fascinujúcu, a pre niektorých znepokojujúcu, myšlienku, že pohlavie človeka sa dá zmeniť.
Prevratné experimenty
„Správa o Christine Jorgensenovej bola pre trans ľudí seizmickou udalosťou. Upozornila na možnosti, o ktorých mnohí nevedeli,“ povedala Susan Stryker, autorka knihy „Transgender History: The Roots of Today's Revolution“ a emeritná profesorka rodových štúdií na Arizonskej univerzite.
Keď sa Jorgensenová v máji 1926 narodila v New Yorku, v Európe už prebiehali experimenty, ktoré nakoniec viedli k jej tranzícii. Rakúsky vedec Eugen Steinach desaťročie predtým robil pokusy na zvieratách, ktorým zmenil pohlavie, a nemecký lekár Magnus Hirschfeld v Berlíne nadviazal na túto prácu a hľadal biologické príčiny u tých, ktorí nezodpovedali konvenčným predstavám o sexualite.
Bola medzi nimi aj Lili Elbe, o ktorej v roku 2015 vznikol film „The Danish Girl“. Podstúpila sériu operácií a v roku 1931 zomrela na komplikácie po poslednom zákroku.
Hirschfeldov Inštitút sexuálnej vedy, ktorý sa dostal do hľadáčika nacistickej ideológie, bol v roku 1933 zničený a obsah jeho knižnice spálený. Hirschfeld bol vyhostený, ale jeho myšlienky pretrvali.
Jednosmerný cestovný lístok
O ničom z tohto Jorgensenová nevedela, ale „veľmi dobre som si uvedomovala, že som iná ako ostatní chlapci,“ spomínala vo svojej autobiografii z roku 1967. Ako napísala, narodila sa do súdržnej rodiny dánskych prisťahovalcov v Amerike a v mladosti bojovala s pocitmi „bolestnej osamelosti“, pretože vedela, že „nezodpovedá prijateľným normám dospievajúceho muža“.
V roku 1945 bola povolaná do armády, kde vykonávala kancelárske práce pri prepúšťaní vojakov na konci druhej svetovej vojny. Pracujúc a žijúc medzi vojakmi, ktorí „naháňali dievčatá“, sa „cítila zahanbene a v žiadnom prípade sa nemohla na tomto nadšení podieľať,“ napísala neskôr.
Jorgensenová prechovávala romantické city k svojmu mužskému priateľovi. City, ktoré zostali bolestne neopätované.
Keď o dve desaťročia neskôr uvažovala o svojom pôsobení v armáde, spomínala naň ako na objasňujúce obdobie, ktoré „ju viac než kedykoľvek predtým presvedčilo, že nie je George Jorgensen, Jr.“
Po odchode z armády v roku 1946 odišla Jorgensenová na západ a pokúsila sa o kariéru v Hollywoode. Trápil ju však nepríjemný pocit nezaraditeľnosti, ktorý geografia nedokázala napraviť. Vrátila sa do New Yorku, kde sa snažila „presvedčiť“ samu seba, že jej fotografická práca „ju bude dostatočne napĺňať“, napísala.
V roku 1948 navštívila psychiatra, ktorý sa ju snažil vyliečiť. Keď však Jorgensenová koncom roka 1948 v knižnici narazila na knihu o mužských hormónoch, „otvorili sa jej dvere k novému a žiarivému obzoru“, spomínala neskôr a dúfala, že jej pocity majú nejaké vysvetlenie. Vedecká terminológia bola hutná, ale rezonovala s Jorgensenovej skúsenosťami a naznačovala lákavé odpovede.
Jorgensenová sa zapísala do kurzov pre zdravotníckych technikov, podarilo sa jej získať silný ženský hormón estradiol a začala na sebe experimentovať. Prostredníctvom spolužiačkinho manžela, ktorý bol lekár, sa dozvedela, že príbuzná liečba a výskum prebiehajú. Akurát, že za oceánom.
Na jar 1950 odišla Jorgensenová do Dánska, kde mala príbuzných, na lodi s „jednosmerným cestovným lístkom do nového života“.
Pokusný králik
Práve tam dánsky endokrinológ Christian Hamburger uistil Jorgensenovú, že „jej problémy sú hlboko zakorenené v bunkách jej tela“, ako neskôr napísala. Začal experimentovať s hormonálnymi injekciami, pričom Jorgensenovú podrobne monitoroval vrátane jej denného vylučovania moču.
Nadšene sa označovala za „pokusného králika“. Po získaní psychiatrického a právneho súhlasu sa Jorgensenová v septembri 1951 pripravila na operáciu, prvú z troch, ktoré mali proces zavŕšiť.
„George Jorgensen sa už domov nikdy nevrátil,“ napísala neskôr v časopise American Weekly.
Táto zmena znamenala, že si musela v Dánsku vybaviť nový pas. Meno, ktoré si vybrala, odrážalo vďačnosť a náklonnosť, ktorú cítila k lekárovi, ktorý ju liečil – v máji 1952 sa objavila Christine Jorgensenová.
Bol tiež čas povedať rodičom dôvod svojej cesty, ktorý zatajila zo strachu, že im spôsobí bolesť a zmätok. V liste, o ktorom sa čoskoro dozvedela aj Amerika, ich ubezpečila, že ich dcéra je „zdravšia a šťastnejšia ako kedykoľvek predtým“.
Hoci sa jej rodičia s námahou snažili pochopiť celý význam, odkázali jej: „Milujeme ťa viac ako kedykoľvek predtým.“
Jorgensenová 12. februára 1953 pristála v New Yorku, a keď v podpätkoch a kožuchu vystupovala z lietadla v sprievode polície, zaplavili ju blesky fotoaparátov. Novinári na ňu volali s rôznymi otázkami. „Ďakujem vám všetkým, že ste prišli,“ povedala im. „Ale myslím si, že je toho priveľa.“
Fascinácia médií sa však len stupňovala. Podľa bilancie jedného časopisu bola Jorgensenová a jej tranzícia najdiskutovanejším príbehom roku 1953, ktorý predstihol aj popravu podozrivých špiónov a manželov Rosenbergovcov.
„Akoby sa svet zmenil a nové myšlienky o pohlaví či technológii a o inžinierstve seba samého boli v tom čase veľmi aktuálne,“ povedala Strykerová. „Jorgensenová sa stala avatarom novej technologickej a kultúrnej chvíle po druhej svetovej vojne."
Skazená hra prírody
Každý centimeter Jorgensenovej bol podrobne preskúmaný. Jej výška a váha sa považovali za verejný záznam (podľa Los Angeles Times „nikdy nenosí opasok a ani ho nepotrebuje“), tvar jej nôh či nedostatok ochlpenia na tvári opísali v obsesívnych detailoch. Každý manier sa analyzoval z hľadiska miery vnímanej ženskosti.
Špekulovalo sa aj o anatomických hraniciach jej ženskosti. V jednom článku denníka New York Post s názvom „Pravda o Christine Jorgensenovej“ sa tvrdilo, že v skutočnosti nie je ženou, pretože predtým mala mužské orgány; v inom sa eufemisticky vysvetľovalo, že niekto ako Jorgensenová „môže byť manželkou, ale nie matkou“.
Jorgensenová sa spočiatku vyhýbala vynášaniu intímnych detailov, ale v neskorších rokoch sa cítila komfortnejšie a verejne sa prirovnala k žene, ktorá podstúpila hysterektómiu.
Rýchlo sa prispôsobila aj sláve. V roku 1953 už mala agenta a pripravený debut v nočnom klube. Počas 50. a 60. rokov koncertovala a spoliehala sa na to, že ju bude živiť šoubiznis.
„Rozhodla som sa, že ak ma chcú vidieť, budú za to musieť zaplatiť,“ spomína.
Mimo pódia dostávala Jorgensenová tisíce listov od fanúšikov, z ktorých mnohí boli vďační, že teraz majú verejnú osobnosť, ktorá stelesňuje a podporuje ich boj s rodovou identitou.
„Do očí sa mi tisli slzy, keď som si uvedomila, ako často sa problémy môjho života opakovali u iných,“ napísala Jorgensenová v americkom týždenníku. Vyzdvihla list, v ktorom jej niekto ďakuje za „nádej, ktorú priniesla mnohým iným, s ktorými si príroda zahrala špinavú hru“.
Nie všetci boli takí láskaví. Počas turné vo Washingtone v roku 1953, ako napísala vo svojej autobiografii, jej zakázali používať dámske toalety, čo predznamenalo diskusiu, ktorá pretrváva dodnes.
Jorgensenová v rozhovore v roku 1957 odmietla odpovedať na otázku, či ženy pri používaní verejných toaliet cítili, že je medzi nimi „muž“. V roku 1965 jej armáda odmietla povoliť vystúpenie pre vojakov v Nemecku.
Nekonvenčný život
Intenzívna publicita, pozitívna aj negatívna, však upozornila na medicínske možnosti rodovej starostlivosti. V roku 1954 sa iná Američanka, Charlotte McLeodová, dostala na titulky novín, keď odletela do Dánska na podobnú operáciu.
V roku 1966 vydal endokrinológ Harry Benjamin, ktorý študoval u Hirschfelda v Nemecku, lekársku učebnicu „The Transsexual Phenomenon“, ktorá tento pojem zaviedla do verejného diskurzu. Nebyť Jorgensenovej, napísal Benjamin, transrodová starostlivosť „by sa stále mohla považovať za niečo, čo je sotva na okraji lekárskej vedy“.
Právna zrozumiteľnosť zaostávala ešte viac. Keď Jorgensenová v roku 1959 požiadala o sobášny list, bola odmietnutá pre rodný list. V roku 1966 newyorský súd rozhodol proti zmene pohlavia v rodnom liste v prípade Anonymous vs Weiner.
Jorgensenová povedala, že neľutuje svoj radikálne nekonvenčný život ani to, že sa stala známou osobnosťou. „Keď sa pozerám späť, všetky tieto úžasné veci by sa mi nestali, keby sa to udržalo v tajnosti,“ povedala pre Los Angeles Times v roku 1988, niekoľko mesiacov pred svojou smrťou na rakovinu vo veku 62 rokov.
Jej osobné hľadanie bolo predzvesťou rozsiahlych zmien - niečo, čo cítila už v Dánsku. „Uvedomujete si, čo bude môj úspech znamenať doslova pre tisíce ľudí?“ Jorgensenová napísala v roku 1950 priateľom. „Veď v tomto trápení nie som sama.“
Autor: Francine Uenuma
