KYJEV, BRATISLAVA. Odišli krátko po začiatku ruskej invázie, keď dedina Malá Oleksandrivka padla do rúk okupantov. Z 1500 obyvateľov v dedine zostala len pätina. Po jesennom oslobodení oblasti sa odídenci začali vracať.
Svoje domy nachádzali v hroznom stave. Poškodené výbuchmi, vyrabované. Nechýbali len cennosti alebo elektronika, na ktoré sa zameriavali ruskí vojaci. Zmizli panvice, nádoby na plyn alebo vozíky. Ich susedia zjavne usúdili, že by sa mohli hodiť.
Svedkovia videli ľudí, ktorí sa v noci s páčidlami dobýjali do opustených domov a maľovali si príbytky ukradnutými farbami. Je ťažké na to zabudnúť. Ukrajinská televízia Hromadske v reportáži píše o „nevyhlásenej vojne medzi tými, ktorí odišli a ktorí ostali“.
V článku sa dočítate:
- Prečo sa za obete považujú aj ľudia, ktorí pred okupáciou neušli.
- Koľkých Ukrajincov súdia za kolaboráciu a ako ju definuje zákon.
- Ako môže odhodený mobil ohroziť životy špeciálnych jednotiek.
- Prečo ostal veľký mastif Larči opustený a po kom dostal meno.
„Niektorí sa s Rusmi priatelili, pili vodku a kradli spoločne,“ povedala reportérke žena, ktorá sa vrátila, ale svoje meno pre obavy z pomsty nezverejnila. Ľudia, ktorí ostali, si podľa nej užívali beztrestnosť.
„V ich domoch sme našli koberce, televízie alebo telefóny, ktoré by si nemohli dovoliť. Oblečú sa do šiat iných ľudí a prechádzajú sa v nich. Ak niekto žiada svoje veci späť, odkážu mu len, aby sa nabudúce vrátil aj s vyšetrovateľmi,“ hovorí.
My sme tie obete
Aj na druhej strane vidno pocit krivdy. Ľudia, ktorí ostali žiť v okupácii, pripomínajú, že to oni boli v skutočnosti obeťami. Že sa museli sa starať o príbuzných, strážiť majetky svoje aj susedov. A že na rozdiel od tých, ktorí okupáciu prečkali na slobodnom území ako presídlenci, nedostali od vlády podporu.

Okrem susedských vzťahov to už dostáva aj trestnú rovinu. „Pracoval som ako šofér, vozil som vyšetrovateľov, opravoval autá. Boli sme v ťažkej situácii, nemali sme prácu a všade prebiehalo rabovanie,“ povedal na súde v Kyjeve 58-ročný Viktor Kyrylov.
Ten ostal aj po obsadení Chersonu žiť v meste a dal sa do služieb okupačnej polície. Za spoluprácu s nepriateľom dostal dvanásť rokov väzenia, no obhajoval sa, že len chcel pomôcť zachovať v meste verejný poriadok.