SARAJEVO. Občianska vojna v Bosne a Hercegovine, najkrvavejší konflikt v Európe od porážky nacizmu, priniesla niekoľko príbehov, ktoré ani po troch desaťročiach neprestávajú dojímať.
Jedným z nich je osud mladého sarajevského páru, Srba Boška Brkiča a Moslimky Admiry Ismičovej, ktorí zahynuli 19. mája 1993 v momente, keď sa snažili uniknúť z obliehaného Sarajeva.
Ich životy ukončili guľky ostreľovača - a dodnes sa nevie, od ktorej z bojujúcich strán prileteli.
"Neboli z rovnakej zeme / ani nemali rovnakého boha / ale žili jeden pre druhého / a snívali o tom ujsť spolu...," spieva sarajevská kapela Zabrané pušenje v pesničke Boško i Admira, v ktorej zložila hold láske, ktorá sa odmietla pokoriť pred vojnou.
"Žiadna Júlia, žiadny Rómeo / nemilovali toľko druhého / a nikto už nikdy nebude...," pokračuje text, pripomínajúci príbeh dvoch mladých ľudí, ktorí sa spoznali ako šestnásťroční v olympijskom roku 1984 a ďalších deväť rokov tvorili nerozlučný pár.
Osudový most cez rieku Miljacku
Nikto neriešil ich rozdielny pôvod alebo snáď náboženstvo, ako to v predvojnovom Sarajeve bolo úplne bežné. "Admiru som vôbec nevnímala ako moslimku, videla som v nej priateľku môjho syna, ktorú z celého srdca miloval a ktorú som mala rada aj ja," spomínala Radmila Brkičová pred rokmi na Boškovu partnerku, kvôli ktorej odmietol odísť z obkľúčeného Sarajeva. Mesto už predtým opustili jeho matka i brat, ktorí našli bezpečné útočisko v Srbsku.
Boje sa v Bosne začali na jar 1992 a Boško s Admirou celý nasledujúci rok zdieľali osud obyvateľov Sarajeva, odrezaného od sveta srbskými jednotkami. "Rozdeliť nás môže len guľka," hovorila vraj Admire, ktorá sa nakoniec v máji 1993 odhodlala opustiť rodičov a utiecť so svojím priateľom preč od vojny, za normálnym životom.
Napadnutie Ukrajiny vracia spomienky na bombardované Sarajevo Čítajte "Plánovali odísť do Belehradu, tam sa vziať a potom skúsiť nájsť šťastie niekde vo svete," rozprávala so slzami v očiach Radmila Brkičová novinárom.
Cez priateľov sa im podarilo dohodnúť, že budú môcť prejsť cez frontovú líniu do Srbmi ovládanej časti Sarajeva a potom pokračovať ďalej. V to aspoň dúfali - osud ale rozhodol inak.
Vybral si na to miesto, kde 5. apríla 1992 zahynuli prvé dve obete takmer štvorročného obliehania Sarajeva. Účastníčky pokojnej demonštrácie proti násiliu Suadu Dilberovičovú a Olgu Sučičovú vtedy na moste Vrbanja cez rieku Miljacku blízko centra mesta, zasiahli guľky ostreľovačov. Podobné, aké v polovici v máji 1993 zabili Boška a Admiru, ktorým nepomohla ani dohoda o bezpečnom odchode.
Pochovaní až na ôsmu noc
"Vykukol som z okna a uvidel dievča a mladíka, ktorí bežali po vzdialenejšej strane mosta. Kým som ale vytiahol foťák, bolo už neskoro, obaja už zasiahli výstrely," spomínal americký reportér Mark Milstein, ktorý vtedy odfotil ikonickú snímku páru objímajúceho sa v okamihu smrti. Prvá guľka podľa svedkov trafila a na mieste zabila Boška, druhá potom ťažko zranila Admiru.
Dievča sa ešte z posledných síl doplazilo k svojmu priateľovi, potom zomrela aj ona. Telá oboch obetí zostali na moste ešte celý týždeň, bojujúce strany sa totiž nemohli dohodnúť, kto by sa mal o mŕtvych postarať - a jednotky OSN sa do veci odmietali miešať.
Až na ôsmu noc po smrti ich moslimskí zajatci Srbov preniesli na srbskú stranu, kde obe telá dočasne pochovali. V tom čase sa už po celom svete šíril príbeh o láske "sarajevského Rómea a Júlie", ktorý napísal americký novinár Kurt Schork.
Boškova matka ale z tohto prirovnania dodnes nie je príliš šťastná. "Naše rodiny predsa proti ich láske vôbec nič nemali," hovorí žena, ktorá po vojne - po dohode s Admirinými rodičmi - nechala svojho syna pochovať po boku jeho osudovej lásky.
Dodnes pritom nevie, kto oboch mladých milencov zabil. Pôvodne sa predpokladalo, že výstrely prišli zo srbskej strany, pred niekoľkými rokmi sa ale objavilo nepotvrdené svedectvo o tom, že guľky vypálil príslušník moslimskej zvláštnej jednotky.
