Číňania, ktorí trpeli alebo spôsobovali utrpenie počas kultúrnej revolúcie tieto spomienky vytesňujú, no dodnes ovplyvňujú spoločnosť, hovorí pre SME TANIA BRANIGAN, novinárka Guardianu, ktorá napísala knihu o odkaze kultúrnej revolúcie.
Vláda so spomienkou manipuluje, prezident si z vlastného prenasledovania počas tohto obdobia zobral ponaučenie, že úplne v bezpečí bude len vtedy, ak bude na vrchole moci on. Preto ruší princíp kolektívneho vedenia strany.
Nejde však len o Čínu, kultúrna revolúcia ukazuje, čoho sú ľudia schopní kdekoľvek, kde populistickí politici zneužívajú emócie a snažia sa poštvať jednu časť spoločnosti proti druhej, varuje novinárka.
Braniganová v rozhovore odpovedá aj na tieto otázky:
- Zmenil sa Si Ťin-pching na Mao Ce-tunga?
- Ako sa o kultúrnej revolúcii učí na čínskych školách?
- Prečo aj v tomto existuje spomienkový optimizmus?
- Ako sa k téme stavajú ľudia zodpovední za smrť svojichi rodičov?
- Ako sa na kultúrnu revolúciu pozerajú mladí Číňania?
- Prečo sa besnenie môže opakovať a nielen v Číne?
- Pokúsi sa Čína vyviezť kultúrnu revolúciu do zahraničia?
Aký vplyv má kultúrna revolúcia na dnešnú situáciu v Číne?
Je nemožné pochopiť súčasnú Čínu bez pochopenia kultúrnej revolúcie, ktorá zanechala neviditeľné jazvy na čínskej spoločnosti a jej občanoch. Prešli si ňou prakticky všetci súčasní lídri, mnohí vrátane prezidenta Si Ťin-pchinga boli s rodinami prenasledovaní.

Strana sa v poslednom desaťročí vracia k ideologickým heslám, ktoré pamätníkom pripomínajú obdobie medzi rokmi 1966 a 1976. Vláda si pritom históriu vždy prispôsobovala tak, aby to vyhovovalo jej súčasným záujmom. V minulosti opakovane upravovala fakty alebo na niečo zabúdala a nútila k tomu celú spoločnosť.
Po kultúrnej revolúcii prezval moc Teng Siao-pching a režim pod jeho vedením v 80. rokoch minulého storočia označil kultúrnu revolúciu za katastrofu. Snažil sa zabrániť tomu, aby sa jeden líder dostal na vrchol a mal porovnateľnú moc s Mao Ce-tungom.
Po nástupe Si Ťin-pchinga k moci v roku 2012 však vidíme, že kolektívne vedenie sa vytráca. Zdá sa teda, že jeho poučenie z kultúrnej revolúcie neznie, že na vedení sa musí zúčastňovať viac ľudí, ale že na čelo sa musí dostať správny človek a tým je len on. Ak sa tak nestane, stáva sa zraniteľným.
Zmenil sa Si Ťin-pching na nového Maa?
Aj keď medzi týmito dvoma mužmi sú niektoré veľmi zaujímavé paralely, sú tam tiež veľké rozdiely
. V súčasnosti - rovnako ako vtedy - sledujeme muža, ktorého moc nemá časové obmedzenie, má obrovskú kontrolu nad štátom, propaganda ho oslavuje podobným spôsobom.
Mao sa však vyžíval v chaose a neporiadku, kým Si si zakladá na poriadku, disciplíne a stabilite. Nesnaží sa rušiť inštitúcie, namiesto toho si upevňuje kontrolu nad nimi a posilňuje ich dosadzovaním vlastných stúpencov.

Si Ťin-pching osobne počas kultúrnej revolúcie trpel. Musel s rodičmi na roky odísť na vidiek pracovať manuálne, žil v jaskyni, jeho nevlastná sestra spáchala samovraždu pre politické prenasledovanie. Ako ho táto skúsenosť zmenila?
Určite to pre neho bola desivá skúsenosť. Bol vtedy tínedžerom, teda v zraniteľnom veku, vykonával únavnú prácu, na ktorú sa nikdy nepripravoval a s ktorou nemal žiadne skúsenosti.
Všetko, čo poznal, mu zobrali a povedali mu, že takto bude žiť do smrti. Zobral si z toho ponaučene, že kým nemá absolútnu kontrolu, môže sa znovu dostať do ohrozenia.
Ako sa o tomto období učí na čínskych školách?
Po konci kultúrnej revolúcie sa šírila verzia udalostí, podľa ktorej Mao síce urobil chyby, ale na tie ho naviedli ultraľavičiari.
Chyby sa však výraznejšie neanalyzovali, namiesto toho len pozvali trestaných straníckych funkcionárov vrátane prezidentovho otca Si Čong-suna späť do štruktúr strany a s nimi sa pustili do budovania Číny nanovo. Otočili sa smerom k trhu s tým, že na hrozné veci z minulosti sa už netreba upínať, ľudia sa mali pozerať do budúcnosti, čo sa odrazilo aj v učebniciach.