BERLÍN, BRATISLAVA. Maturoval síce z dejepisu, no o prvej genocíde 20. storočia sa Lars Kraume dozvedel až neskôr, na začiatku 90. rokov. Vtedy prvýkrát navštívil Namíbiu, len krátko po tom, ako získala nezávislosť od Juhoafrickej republiky.
Až tam spoznal koloniálnu minulosť Nemecka, ktorému pred prvou svetovou vojnou patrila vtedajšia Nemecká juhozápadná Afrika. Osobitne ho šokovali tisíce lebiek ľudí, ktorých Nemci počas koloniálnej nadvlády zavraždili a lebky potom previezli do nemeckých múzeí, kde sú súčasťou výstav dodnes.
„Nemohol som sa zmieriť so skutočnosťou, že vôbec máme tieto lebky. Ako exponáty v etnologických múzeách,“ cituje ho Guardian. „Sám seba sa pýtam – načo niekto tieto lebky vôbec zozbieral a prečo ich nevieme vrátiť?“
Naši černoškovia. Tak volali deti z Namíbie, ktoré prišli do Považskej Bystrice Čítajte Popieranie minulosti
Už vtedy mu napadlo, že by mohol nakrútiť film o genocíde, ktorú Nemci vykonávali v rokoch 1904 až 1908. Terčom boli dva kmene v súčasnej Namíbii – z kmeňa Herero zabili asi 80 percent príslušníkov, z kmeňa Nama polovicu. Dokopy išlo o 34-tisíc až stotisíc obetí.
Následky tejto genocídy sú viditeľné dodnes, keďže kmene sú stále marginalizovanými skupinami. Dokopy tvoria len šestnásť percent populácie.
„Nemecko 120 rokov popieralo svoju koloniálnu minulosť,“ povedal Kraume. „Väčšina ľudí ani nevie, že Nemecko nejakú koloniálnu minulosť malo, nehovoriac o jej brutalite. Neučí sa o tom ani v školách.“
