Z Charkova od reportéra Lukáša Onderčanina a fotoreportéra Jozefa Jakubča.
CHARKOV. Bolo desať minút po siedmej večer, 7. marca 2022. Elena Prostomolotova bola práve v kúpeľni, keď ich panelák na severe ukrajinského Charkova zasiahla ruská raketa.
„Počula som výbuch a zrazu sa na mňa všetko zrútilo. Videla som len dym a nevedela som sa nadýchnuť,“ opisuje. Raketa zasiahla dva vchody paneláku vrátane jej bytu. „Väčšinou aspoň počujete, keď sa niečo blíži a skrčíte sa v chodbe. Vtedy to prišlo náhle, no keby som zostala v chodbe, neprežijem,“ opisuje.
Elena mala šťastie – pomerne rýchlo ju z trosiek bytu vytiahli záchranári a ďalšie dva týždne strávila na traumatológii s pomliaždeninami a zraneniami pravej časti tela.
Prešiel rok od začiatku ruskej invázie na Ukrajinu a Elena, spolu s ďalšími šesťsto ľuďmi, našla útočisko v sanatóriu Rošča na okraji Charkova, kde sa doliečuje zo zranení aj traumy.
Nie každý z nich sa má kam vrátiť – sú tu ľudia zo stále okupovaných dedín, z obcí, kde ich domy už nestoja, ale aj takí, ktorí sa stále liečia alebo sa boja vrátiť do mesta, ktoré si zažilo vyše dva mesiace obliehania a kde ešte stále občas dopadnú rakety. Toto sú ich príbehy.
Elena Prostomolotova bola zranená po tom, čo jej panelák v Charkove zasiahla raketa. (zdroj: SME - Jozef Jakubčo)Stotisíc ľudí v metre
„Gleb, devočka Ruslana a ja. To je všetko,“ vymenúva šesťročný Artem kamarátov, s ktorými sa spriatelil pred rokom v charkovskom metre.
Za normálnych okolností by sa tento chlapec vtedy hral s ostatnými spolužiakmi v škôlke. Jeho škôlku však v polovici minulého marca zasiahlo ostreľovanie a Artem napokon strávil ďalšie dva mesiace vo vagóne na stanici metra.
