CHARKOV, BRATISLAVA. Najskôr im streľba a tlakové vlny z výbuchov vybili okná, potom začal panelák na Serdjukovej ulici horieť.
„Cítila som zápach, na chodbe nebolo nič vidieť. Rakety nám lietali nad hlavami, všetko horelo a ja som sa len snažila vybehnúť von," opisuje Lida. Keď požiar na horných poschodiach ustal, vrátila sa do bytu.
„Sedela som a modlila sa bez konca. Stále dookola jednu modlitbu. Nechcela som odísť a nechať tu svoj byt,“ vraví.
Vo vedľajšom vchode sa zatiaľ 70-ročná Alexandra Danilovna krčila v chodbe, pretože okná už nemala a bála sa, že ju v pivnici zavalí.
Obe dôchodkyne prežili rok vojny v paneláku na sídlisku Severná Saltivka v Charkove, najviac ostreľovanej časti metropoly východnej Ukrajiny. Ako jediné z paneláku neodišli, keď sa ruskí vojaci približovali. Pri zvuku streľby si na dvore na ohnisku varili zemiaky v šupke a vajíčka, modlili sa v pivniciach a dnes čakajú, kedy im opäť zavedú do bytu aspoň plyn.
Najväčšie ukrajinské sídlisko sa vo februári premenilo na bojovú zónu. Dnes napriek občasným raketovým útokom vystriedali strely žeriavy a dodávky.
Dôchodkyňa Alexandra sa skrývala v chodbe, mesiace si varili so susedou na dvore pri zvuku streľby. (zdroj: SME - Jozef Jakubčo)Čakala som jadrovú vojnu
Pred panelákom na ulici Natalie Užviji v Severnej Saltivke vŕzga starý detský kolotoč. Nad ním sa týči polozrútený panelák, z niektorých bytov trčia do vzduchu len zhorené skelety stien a cez okenné rámy ešte visia tmavé závesy.
O pár stien vedľa diery po raketovom útoku sú už okná vymenené za nové, plastové a do bytov sa pomaly vracajú ich majitelia.
