Jacques, Feza a Aaron. Koncom roka 2003 získali štatút utečenca, žijú v malom byte ubytovne v Košiciach. FOTO PRE SME - VERONIKA JANUŠKOVÁ
Jean Jacques mal len tri roky. Rovnako ako státisíce konžských detí sa stal nezmyselnou obeťou najkrvavejšieho vojnového konfliktu od čias 2. svetovej vojny. Manželia Jacques a Feza Shamamba, jeho rodičia, sa preto rozhodli opustiť Kongo.
Patria k tým utečencom na Slovensku, ktorých vyhnal z domoviny strach zo všadeprítomnej smrti. Občianska vojna v treťom najväčšom africkom štáte si od roku 1996 vyžiadala takmer štyri milióny mŕtvych.
"Manžela i mňa uväznili, nášho synčeka surovo zavraždili. Keď sme sa opäť dostali na slobodu, rozhodli sme sa ujsť," spomína na chvíle spred dvoch rokov 25-ročná Feza. Dodáva, že to bolo veľmi ťažké rozhodnutie. "Nemali sme čo stratiť."
Okolo nôh sa jej tmolí drobný Aaron. Chlapček sa narodil už v našej krajine, kde našli nový domov. "Ešteže ho máme. Pomáha nám zabudnúť. Dáva nám silu, robí nám radosť, spolu sa tešíme zo života."
Široký úsmev ženy však nedokáže zakryť smútok v plachom pohľade. Otec Jacques len ticho sedí, popíja kávu a počúva. Tridsaťtriročný muž sa očividne nerád vracia do minulosti.
"Ušli sme pred smrťou. Báli sme sa, že nás zabijú. Je to veľmi, veľmi silný pocit. Ťažko sa dá opísať. Po tom všetkom, čo sme zažili, sa človek cíti prázdny. Tu sme začali nový život."
Doma zanechali rodičov, troch bratov a sestru, priateľov, známych. Krok do neznáma urobili sami. Žili v meste Goma v provincii Kivu na východe krajiny. Jacques bol účtovníkom vo vodárenskej spoločnosti, Feza pracovala v humanitárnej organizácii, pomáhajúcej ženám.
V roku 1996 však vypukla občianska vojna. Bola vyústením rastúceho napätia medzi etnikami.
"V Kongu sú stovky kmeňov, ktoré navzájom súperia o vplyv v krajine. Veľké etniká sa snažili podrobiť menšie. Ozbrojené skupiny sa neštítili ničoho - mačetami dosekali deti, znásilňovali ženy, vraždili mužov. Život človeka pre nich nemal žiadnu cenu," vysvetľuje Jacques, ktorý tak prišiel o syna.
Aj preto sa rozhodli emigrovať. Ich cieľom bola západná Európa. "Zaplatili sme po štyritisíc dolárov organizácii, ktorá nás mala dopraviť do Nemecka. V noci nás vyložili z auta, že sme na mieste. Až keď nás zadržali policajti, zistili sme, že nás podviedli. Boli sme na Slovensku," hovorí Feza.
Tu dostali azyl. Bývajú v ubytovni, ktorú zriadil Úrad vysokého komisára pre utečencov. Jacques je lektorom francúzskeho jazyka na Gymnáziu Tomáša Akvinského v Košiciach, Feza sa stará o malého Aarona.
Obaja sa učia po slovensky. Vážia si, že môžu žiť bez strachu o holý život v bezpečnej krajine, ktorá na hrôzy vojny takmer zabudla. Našli si nových priateľov a pocit istoty. Až na zopár nepríjemných zážitkov.
"Vo Zvolene som stretol skupinku 18 - 20-ročných chlapcov. Niečo mi hovorili, ale nerozumel som im. V tom mi jeden z nich napľul do tváre," nerád si spomína Jacques. A dodáva. " Bola to pre mňa bolestná skúsenosť. Pripomenulo mi to domov. Aj tam väčšina opľúvala menšinu."
Postoj Slovákov k utečencom
V roku 2004 na Slovensku požiadalo o azyl 11 395 cudzincov. Z tohto počtu Ministerstvo vnútra udelilo azyl v 15 prípadoch, čo predstavuje najnižšiu mieru priznania azylu v Európe. Májový prieskum agentúry Focus o postojoch obyvateľov Slovenska k utečencom však ukázal, že miera solidarity voči núdzovej skupine ľudí sa zväčšila. Najústretovejšie postoje deklarovali ženy, respondenti s vyšším vzdelaním a kvalifikáciou, s vyššími príjmami v domácnosti a žijúci vo väčších mestách.
Najväčší počet respondentov, 74 percent, súhlasí s pomocou pre utečencov.
Až 73 percent respondentov súhlasí s názorom, že na Slovensku by sme mali prijímať a poskytovať utečencom pomoc a ochranu v prípade, ak ich na útek z vlasti viedli závažné dôvody.
Takmer polovica respondentov, 49 percent, nesúhlasí s tým, aby boli utečenci, ktorí prídu na naše územie, posielaní čím skôr späť do krajiny ich pôvodu alebo do inej krajiny.
Až 40 percent Slovákov sa prikláňa za rýchle vyhostenie utečenca z krajiny. V roku 2001 sa za vyhostenie prikláňalo až 51 percent respondentov.
53 percentám obyvateľov Slovenska by neprekážalo, keby mali za suseda utečenca či utečeneckú rodinu. Odmietavý postoj k susedstvu s utečencami deklarovalo 36 percent respondentov. (r)
