Najprv pri nich plakala, dnes s nimi žije

Ľudí s mentálnym alebo zdravotným postihnutím ešte stále na ulici mnohí radšej obídu. Majú z nich nepríjemný pocit, nevedia, ako sa k nim správať. Gabriela Chudá, riaditeľka bratislavskej Špeciálnej základnej školy na Nevädzovej ulici pre deti s telesným a mentálnym postihnutím, patrí k tým, ktorí sa snažia tieto predsudky búrať. Ani ona si však najprv prácu s nimi nevedela predstaviť.

"Keď som končila gymnázium, rozhodovala som sa, na akú školu pôjdem. Nakoniec som si povedala, že to skúsim na špeciálnej pedagogike odbor vychovávateľstvo. Sama mám zrakovú chybu, tak som sa chcela venovať práve deťom so zrakovým postihnutím."

Keď ešte počas vysokej školy navštívila deti s mentálnym a zdravotným postihnutím, takmer celý čas preplakala. Bolo jej ich ľúto. "Ale počas školy sa to vykryštalizovalo, začalo ma to k nim ťahať. Tábor pre deti s Downovým syndrómom bol pre mňa úžasným zážitkom."

Vtedy pochopila, ktorým smerom sa chce uberať. Pôsobila v osobitnej škole, neskôr v ústave pre telesne postihnuté deti až prišla ponuka zo špeciálnej základnej školy. "Povedala som si, že to skúsim. Najprv som učila deti na prvom stupni, o rok som prešla aj do tried s viacnásobne postihnutými deťmi. A v tejto práci som sa našla, mám ju strašne rada. Všetky postihnuté deti totiž majú dar rozdávať lásku. Možno inak ako zdravé deti, ale o to je to vzácnejšie."

Gabriela Chudá je už rok riaditeľkou na špeciálnej základnej škole a jej najväčším cieľom je dostať deti čo najbližšie k reálnemu životu. No je to ťažké. Ešte aj dnes sa im ľudia radšej vyhýbajú. "Ak ostane iba pri zarazených pohľadoch, je to dobré. Často však padnú aj rôzne urážky, nepekné slová. Snažíme sa s deťmi čo najviac chodiť von, ale málokedy sa stane, aby vám pomohli. Najhoršia je ľahostajnosť."

Ľudia často nevedia, ako s postihnutými komunikovať. "Je dôležité brať ich ako každého iného. Prihovoriť sa im, zasmiať sa s nimi, pohladkať ich. Do rozhovoru vás vtiahnu samy. Viacnásobne postihnutým zasa nemôžete dať najavo ich hendikep. Musíte ich brať ako rovnocenného partnera, kamaráta. Vtedy vás prijmú."

Väčšina žiakov na škole patrí k deťom s ľahším mentálnym postihnutím. To však, že nevedia dobre písať alebo čítať, si vynahrádzajú inde. Vynikajúco kreslia, tancujú, vyšívajú. Niektorým sa podarí dostať sa do školy, vyučiť sa a zaradiť sa do takmer normálneho života. Gabriela Chudá má radosť z každého malého pokroku a úspechu.

Tešilo ju aj to, že deťom sa príliš nechcelo zo školy na letné prázdniny. A teší sa aj vtedy, keď sa podarí pripraviť akcie, na ktorých sa deti stretnú so svojimi idolmi ako boli finalisti SuperStar alebo Miliónového tanca.