Z Ukrajiny od našich spolupracovníkov Branislava Ondrášika a Michala Burzu.
Šulc je pouličný mix. Čierny ako uhoľ, ale má žiarivé a láskavé oči. Na uchu mu visí žlté číslo, identifikátor psa.
Je na ňom sto dvanástka – náhodná symbolika európskeho čísla tiesňového volania. Jeho papuľa so žiarivo bielymi zubami sa nevie zastaviť, ako sa pokúša olízať 77-ročnú Asju Serpinskú.
Je v ňom ešte kus šteňaťa. Má približne rok a do útulku v Hostomeli, pár kilometrov od Kyjeva, prišiel spolu s asi dvadsiatkou ďalších počas najsilnejšieho ostreľovania ruskými jednotkami.
Asi tridsať psov míny a iná munícia zabili, ďalšia päťdesiatka zo strachu utiekla, Aj tak ich v útulku dnes žije asi osemsto spolu s asi stovkou mačiek. Stará sa o ne Serpinská so šiestimi zamestnancami a desiatkami dobrovoľníkov.
Krajní pravičiari ušli, oni ostali. Gejovia získavajú uznanie aj na bojisku Čítajte Serpinská sa im v tomto útulku na ploche 1,3 hektára venuje už 22 rokov. O zvieratá sa stará odmalička. Rešpekt, úctu a lásku k nim mala vrytú z detstva v učiteľskej rodine.
Sama bola učiteľkou a matematičkou. To robila 40 rokov spolu s bojom za práva zvierat. Aj dnes je popredným hlasom vo viacerých organizáciách lobujúcich za zlepšenie stavu ochrany zvierat na Ukrajine.
Psy besneli, mačky spali
„Psom nedokážete vysvetliť, že je vojna,“ hovorí Serpinská. Industriálna zbombardovaná veža priamo pred útulkom, ktorej iba málo chýba, aby sa celá zrútila, je prvým vizuálnym dôkazom, aké ťažké boje tu prebiehali. Serpinská ukazuje aj na ďalší: dieru v zemi po delostreleckej míne uprostred útulku.
