Je prirodzené, že sa všetko mení. Ale keď vidím, ako sa mi pred očami mení moje mesto, je mi z toho smutno.
Senica je jedným z okresných miest na Záhorí. Aj keď má takmer 750 rokov, v jej centre nenájdete okrem kostola žiadnu historickú budovu. Socializmus prevalcoval všetko a vybudoval "moderné centrum s 'obchoďákmi' a veľkým parkoviskom".
Možno by som mala mať radosť z toho, že nová doba priniesla môjmu mestu nové možnosti rozvoja. Žiaľ, ja to vidím inak. V poslednom čase je pre mňa až bolestné, ako miznú stromy a posledné zelené zóny z centra mesta. Každý kúsok je zrazu dobrý na to, aby na ňom stála polyfunkčná budova.
Už nepoznám ten fajn pocit, prejsť sa po svojom meste. Dnes je vidieť len žeriavy a stavby a počuť ďalšie správy o ďalších projektoch. Každému súdnemu človeku sa pritom natíska otázka: Kto a čo bude v tých budovách, keď už tie existujúce sú poloprázdne?!
Poslednou kvapkou horkosti je pre mňa pohľad z môjho balkóna. Časť sídliska postihla pred rokmi "zhustená výstavba". Trochu ju zmierňovali trávnaté pásy medzi domami a už pekne vyrastené stromy.
Pred pár dňami zahučali motorové píly a milé stromčeky padli pre výstavbu parkoviska. Nikto sa ich nepýtal. Ani nás, občanov. Mocní tohto mesta rozhodli.
Musím povedať, že by som od nich privítala celkom inú iniciatívu. Napríklad poriadok v meste. Nemyslím odpadky. A nemyslím ani iných mocných, ktorí si aj v našom meste občas vybavujú svoje účty. Do tých nikto vŕtať nebude. (Aj keď by mal.)
Myslím teraz na našu mládež, ktorá nám pravidelne na sídlisku huláka pod oknami, vylamuje smetné koše i dopravné značky. Pijú, vykrikujú oplzlosti, rozbíjajú fľaše. Olamujú spätné zrkadlá na autách a rozrezávajú pneumatiky.
A naša polícia? Kde vôbec je, čo robí za naše dane? Asi je oveľa dôležitejšie dávať papuče zle parkujúcim autám. Lebo ak aj idú okolo našich výtržníkov, ani nespomalia svoje auto. Možno majú strach.
Tam na ulici je naša budúcnosť, rozorvaná, nasrdená, akoby chcela bojovať so všetkými a s celým svetom. A nemá ju kto usmerniť, zdvihnúť prst a povedať: "Pozor, mládež, sú tu nejaké pravidlá. Nežijeme v džungli!"
Žiaľ, nemá to kto urobiť. Môžeme sa len bezmocne prizerať a čakať. A dúfať, že v našom meste zostane zachovaný aspoň mestský park. Jediný, ktorý máme.
vlkova.blog.sme.sk
Autor: Eva Vlková
