Autor je novinár z Charkovskej oblasti, pred bojmi utiekol na západnú Ukrajinu. Z obáv o bezpečnosť rodiny, ktorá zostala v domovskom regióne, používa pseudonym.
Raz mi rozbili okno na aute a ukradli mi tašku. Nebolo v nej nič výnimočne cenné, ale boli tam moje veci. Už len vedomie, že sa niekto dotýkal mojich osobných vecí, bolo mimoriadne odporné a nepríjemné.
V roku 2022 Ukrajina a Ukrajinci zažili veľa hrozných životných situácií, oveľa horších ako môj zážitok. Niekedy sa hrôza a znechutenie miešajú s radosťou. Platí to napríklad o prípadoch, keď sa ľudia vracajú do svojich domovov, ktoré ukrajinská armáda oslobodila od okupantov.
Takýchto príbehov je veľa. V prvých troch mesiacoch ruskej ofenzívy ukrajinská armáda donútila okupantov úplne sa stiahnuť z Kyjevskej, Černihivskej a Sumskej oblasti. Postupne sa však oslobodzujú aj dediny v okolí Charkova.
Nie je to možné hneď, ale po istom čase už úrady umožňujú ľuďom vrátiť sa domov. Niektorí už začali s malými opravami a dúfajú, že už nebudú musieť utekať.
Telá v Buči a Irpini sme nestíhali zbierať. Svedectvá z kyjevského predmestia Čítajte Útek mal trvať niekoľko dní, boli to mesiace
Daria Chyžňakovová žije s manželom v byte v Hostomeli pri Kyjeve len niekoľko rokov. Desať rokov rodina šetrila, aby si mohla zaobstarať vysnívaný byt.
V deň spustenia ruskej invázie 24. februára boli doma. Prišli k nim priatelia z Kyjeva, mysleli si, že počas útoku na Kyjev bude menšie mesto pre nich bezpečnejšie. Miestni nikam neodchádzali a dúfali, že sa všetko čoskoro skončí.
Všetko sa však zmenilo, keď Daria z okna videla, ako horí miestne letisko vzdialené len tri kilometre.
