Ako pilot bojoval na strane Nemcov, no neľutuje to

My sme tam všetko kamaráti. Napríklad František Peřina (známe české letecké eso) bojoval tiež na opačnej strane, ale sme kamaráti. Raz sme sa skoro zabili, jeho pani mi potom hovorila, ako trpel pre ten náš let. Vtedy sme medzi Prostějovom a Olomoucom vrazili na cvičnom lietadle pravým krídlom o zem. To bola smrteľná nehoda. Bol to jeden zo zázrakov, že sme sa nezabili.

Áno, veľakrát na to spomínal on aj jeho manželka.

Nikto si nedovolil ani slovo. Duda a Vildomec (českí dôstojníci) chceli, aby som bol dôstojník. Neprekážalo im, že som Slovák. Naši vlastní Slováci boli tí, za ktorých som sa hanbil. Počul som, ako Štauder (Režňákov spolubojovník z Východu) hovorí - Režňák Rusov strieľal a teraz ho dali do školy. On si pritom doviezol z Ruska ženu. A on ma podrazil. To bolo zo závisti. Mňa Česi strkali dopredu a vlastný kamarát bol proti mne. Ja som tam bol obľúbený, dostal som krásny byt.

To mi nikto nevyhadzoval na oči, lebo potrebovali moju robotu. Robil som bez akejkoľvek školy konštruktéra.

Pod bodákom prišli ku mne milicionári do bytu a hneď na ruské veliteľstvo. Tam bol nejaký Vinogradov, ale to bol rozumný človek. Veliteľ milície sa mu snažil povedať, že som bol v Rusku a že som zostrelil 35 ruských lietadiel. Vinogradov sa ma spýtal: Ty vojennoj ljotčik? Hovorím, da. On na to, že ak som bol vojenský pilot, tak ma bude súdiť náš vojenský súd a oni so mnou nesmú nič spraviť. Na to sme s ďalšími troma museli ísť do kasární do Martina. Bol som zaradený medzi ťažké prípady. Otvorili sa dvere a odtiaľ niekto zakričal Režňák. Idem dnu a tam bol jediný človek. Dal mi prečítať jeden papier, aby som ho podpísal, keď budem súhlasiť. Bodaj by nie, všetko to bolo v môj prospech. Všetko to zariadil môj veliteľ, ktorý po povstaní preletel do Ruska.

Vtedy som sa práve vrátil z Dánska a robil som čosi u stolára. Pribehol vojak, aby som šiel rýchlo na letisko. Tam Haluzický (Režňákov nadriadený v čase vypuknutia SNP) hovorí, že sa ide proti partizánom. Povedal som, že nejdem nikam. A preto som nebol v povstaní. Tí mladší si hneď vzali pušky, že idú proti partizánom, až neskôr sa ukázalo, že sa pripojili k povstaniu.

To sa nedá ani povedať. Všetko bolo hnusné, ľudia žili v chatrčiach. My sme dostali mapu Majkopu. Podľa nej to bolo ako New York. Všetko rovné, široké ulice. V skutočnosti to boli diery. Žiadna cesta. Keď pršalo, nám to bolo ľúto, ale museli sme ploty obyčajným ľuďom zvaliť dole a po latkách sme chodili, aby sme sa niekam dostali.

Nás dobre. Oni nenávideli svoju vlastnú armádu. Boli veriaci a komunizmus im to všetko zobral. My sme tam mali svojich kňazov a Rusi chodili na naše omše.

K nim sa správali pomerne dobre.

Vraj tam boli obesení partizáni, ale ja som to nevidel. Oni zvyčajne v noci podrezali niekoľko Nemcov a to potom bola z ich strany pomsta. Nemci, to bol jeden inteligentný národ, inak by sme sa na nich vykašľali.

My sme mali ubytovanie v tých chatrčiach. Prvú noc, keď som zaspával, po mne lozili myši.

Nikto sa nepýtal, dostali sme rozkaz a išli sme. Tam sme neboli sami, išli tam Maďari, Rumuni aj iní.

To sa nedalo.

To sa nedalo. Nemci mali systém taký prepracovaný, že ak bol niekde súboj, vedeli to skôr, ako sme sa vrátili z letu. My sme museli napísať protokol. Stalo sa, že som bol ešte vo vzduchu a už som mal potvrdený zostrel. Dokonca sa stalo, že som nevystrelil ani náboj a dosiahol som zostrel. Nad mrakmi sme sa pustili do súboja a Rus sa spustil do diery v mrakoch bez toho, aby videl, kde je zem. Išiel som za ním, doháňal som ho a naraz vidím výbuch, keď vrazil do zeme. Ja som sa zachránil len pudom sebazáchovy.

Nie, ale raz v Krasnodare, v leteckej škole, sme videli asi 30 zostrelených Rusov. Nosili sme im, čo bolo treba. Strašne sa báli, ale sme ich utešovali, že to len propaganda im hovorila, že ich budú týrať a že ich potom zastrelia.

Jeden pristál priamo na našom letisku Anapa a vyskočil z lietadla rovno pri nás. Vyskočil z kabíny a hneď hovoril, že chce ísť s nami. Vzali ho Nemci, vyšetrovali ho. To lietadlo tam zostalo. Bolo leto a on z neho vyšiel s koženými rukavicami až po lakte. Nevedel som, na čo mu v lete sú. Keď som to lietadlo videl zvnútra, povedal som si, že je hrdina, že vôbec do takého lietadla sadol. Preskúmal som vnútrajšok a všimol som si, že mám ruky celé od krvi. Preto mal tie rukavice, lebo tam nič nebolo opracované. Pokryškin vo svoje knihe o tomto prípade napísal, že tento pilot zablúdil s úplne novým lietadlom pri prelietavaní z továrne. Nebola to pravda, uletel vedome.

S ním nie. Stretol som sa iba s poslancom Mondokom, ktorý neskôr ušiel s Tisom do Rakúska. Jemu sa však podarilo utiecť ďalej.

Nie.

Veľmi dobre sme spolu vychádzali. Veliteľom bol Dietrich Hrabak. To bol 100-percentný charakter. Pred piatimi rokmi som mu napísal, či sa pamätá na jeden let, keď sme išli sprevádzať nemecké bombardovacie lietadlá. Trvalo to 15 minút, potom som povedal Jozefovi Štauderovi, že ideme na voľné stíhanie. On na to, že mu nejde mašina, tak som išiel sám. Boli sme na ruskej strane. Ruským stíhačom sme hovorili Indiáni, tak som sa rozhliadal, či nejakého nezbadám. V diaľke som uvidel štyri bodky. Zbadali mňa. Ja som si hovoril, že jeden z nich pôjde určite dole. Už som odistil kanón a v tom zbadám, že je to messerschmitt, tak som útok prerušil, tiež spoznali, že je to naše lietadlo. Keď som pristál, o chvíľu vidím veliteľské auto. Vystúpil Hrabak, čakal som, že ma poriadne spucuje. Na tvári som mu videl úsmev. Prišiel ku mne, podal mi ruku a gratuloval mi, že som sa veľmi dobre držal. Z toho som mal väčšiu radosť, ako keby som zostrelil 10 Rusov.

Boli medzi nimi slabí, ale aj dobrí. Zažil som jeden manéver od Rusa, že som tomu nechcel uveriť.

Neviem. Vtedy oproti nám leteli dvaja Rusi. Ich veliteľ strieľal po kamarátovi, ja si vravím, tento pôjde dole. Už som mal prax, vedel som, čo treba urobiť. Zlyhali mi zbrane a on zrazu zavrel plyn. Musel to byť veľmi prefíkaný pilot. Čakal, kým ho predletím a dal by dole on mňa. Podarilo sa mi však uniknúť.

Mali sme taký tichý príkaz. Kto tomu rozumie, vie, že tam boli stovky amerických stíhačov. Nás bolo osem. Ak by niekto zaútočil, Američanov tam bolo toľko, že by to bola samovražda.

Ja som sedel v lietadle, ktoré potom bolo zostrelené. Môj kamarát Zeleňák mi vravel, aby som ho pustil do lietadla. Utekal ešte za veliteľom, ktorý mi do rádia povedal, aby som ho pustil. Keď odštartovali, sadol som si do pokazeného messerschmitta a cez jeho rádio som počúval priebeh boja. Veliteľ Haluzický stál pri mne a vypytoval sa, čo je nové. Vedel som, že to je zlé, lebo sa roztrhali a neboli pohromade. Tušil som, že bude po nich. Haluzický im chcel zakázať útok, ale to sa nedalo. Zeleňáka nakoniec zostrelili pri Hornej Strede. Videl som, ako ho naháňali tri Lightingy. Pristál do poľa, zlámal si chrbticu a stal sa z neho mrzák. Po desiatich rokoch na to aj zomrel.

 

 

Nikdy mi to ani nenapadlo. Keď sme tam boli, my sme bojovali proti otcom a synom tých ľudí a mali nás radi. Neskôr som býval v lepšom dome. Tá žena sa volala Lyda a mala muža majora v ruskej armáde. Keď som u nej býval, mala z toho len výhody. Ona si vážila, že bývam u nej.

To jej ani nenapadlo, nepadla o tom ani zmienka.