Keď vypukla vojna na Ukrajine, celkom som zhlúpol, hovorí kaplán PAVEL RUML, ktorý pracuje vo Vojenskej nemocnici v Prahe. Hoci mal vizitu na paliatívnom oddelení, nemiestne vtipkoval s personálom a na porade rozdával príkazy nekontrolovateľne nadšený.
Až neskôr, keď slúžil omšu, si uvedomil, čo sa to s ním deje: prejavil sa na ňom posttraumatický syndróm ako vyšitý.
Ruml sedemnásť rokov pôsobil ako vojenský kaplán v Armáde Českej republiky. Bol na troch misiách. Vojakov nečakal pasívne v kaplnke, kým sa prídu vyspovedať, trávil s nimi celý deň a robil všetko s nimi. Vie do bodky, aké pravidlá má každá krajina vo vojne dodržiavať a to, čo s nimi robia Rusi, považuje za zhanobenie ľudstva v treťom tisícročí.
Špekulácie, ktoré počúva o Putinovom zdraví, v ňom vyvolávajú strach. Je si však istý, že s ruskými vojakmi je aj teraz nejaký kaplán a verí, že má na nich dobrý vplyv.
"Ak má farár v hlave všetko v poriadku a nie je prisluhovačom agresora, každý deň im má šancu povedať: chlapci, nebláznite."
Chodia farári do vojny dobrovoľne, alebo si cirkev a armáda nejakých vytypujú a prikážu im to?
Každého farára najprv oslovia, či sa chce do vojnovej misie zapojiť. Ak nechce ísť, nemá tam čo robiť. Ja som si pri náhodnom stretnutí zavtipkoval s evanjelickým farárom Dusom, ktorý mal spolu s Tomášom Holubom, dnes už biskupom, za úlohu vybudovať duchovnú službu v armáde.
Tak čo, ako ti to ide? A on hneď reagoval: počkaj, mohol by si sem prísť. Už oslovil kopec farárov, no žiadny z nich o to nemal záujem. Mňa ponuka zaujala a ešte som mal aj za sebou dvojročnú vojenskú službu, teda dobrú prípravu.
S vojenskou službou nemávajú ľudia dobrú skúsenosť. To ste ani trochu neváhali, či sa do prostredia armády vrátite?
