Útek neplánovala, a práve to jej možno zachránilo život. So šiestimi ďalšími ľuďmi a psom v aute ušla poslankyňa miestneho zastupiteľstva a dobrovoľná záchranárka KATERYNA SUCHOMLYNOVÁ z Mariupoľa v deň, keď Rusko zbombardovalo miestne divadlo. Teraz cestuje po Európe a hovorí o vojnových zločinoch, ktoré videla.
Mariupoľ bol na pokraji vojnového konfliktu už od roku 2014. Aký bol život v tomto meste?
Za posledné roky bolo mesto veľmi pekne zrekonštruované, vznikli tu nové školy, parky, fontány aj nové cesty. Neznamená to, že sme nemali žiadne problémy – je to priemyselné mesto s metalurgickými podnikmi a veľkým znečistením, no na mestskej rade sa nám podarilo presvedčiť majiteľov fabrík, aby pristupovali k európskym štandardom a mesto bolo pre obyvateľov čistejšie.
Stále sme však boli na okraji vojny, v roku 2015 došlo k leteckému útoku, viacero ľudí vtedy zomrelo. Odvtedy sme v meste kládli veľký dôraz na to, aby boli ľudia na útoky pripravení. Vznikla iniciatíva, pri ktorej sa miestni učia, ako poskytnúť prvú pomoc a ako si zachrániť život. Apelovala som ako poslankyňa na to, aby boli na prípadný útok pripravené kryty a pivnice, aby ľudia vedeli, kam majú bežať a kde sa zachrániť.
Napriek tomu zrejme ľudí rozsah ruského útoku zaskočil.
Ľudia boli pripravení na to, kam sa majú v prípade útoku skryť, a vedeli, kde si zabezpečiť potravu a ako so zásobami vydržať desať až dvadsať dní. Nikto však neočakával, že obliehanie Mariupoľa bude trvať vyše mesiaca a že pôjde o kobercový útok s cieľom zrovnať mesto so zemou.
Aj ľudia na Slovensku by mali vedieť, kam presne sa v prípade útoku skryť, aby sa nestalo, že na konkrétnu adresu príde dvesto ľudí, pričom kryt je len pre sto ľudí. Veľa financií sa vynaložilo aj na sirény, ktoré mali pred útokmi varovať. Lenže po piatich dňoch pod návalom útokov tento systém zlyhal a napríklad ľavý breh mesta bol úplne odrezaný od varovania.
Bol v prvých dňoch problém odísť z mesta?
