Reportáž pôvodne vyšla v denníku Washington Post.
CHARKOV. Keď zdravotníci dorazili na miesto ruského bombardovania, na zemi ležali dve obete. Jedna z nich ležala tvárou k zemi, jej krv stekala do kaluže vody. Muž bol už mŕtvy.
Druhý bol niekto, koho Stepan Jaremko a Natalia Mykytenková mohli zachrániť, a tak k nemu rýchlo pribehli. Nemal už pravú nohu, holennú kosť mal znetvorenú. Záchranárom povedal, že ho bolí chrbát – mal v ňom zapichnutý kus šrapnela.
V sanitke sa Mykytenková spýtala na jeho meno. Saša, odpovedal. Vyšiel von nakŕmiť túlavé mačky, keď blízko neho dopadol ruský delostrelecký granát. Mal pocit, akoby ho niečo zasiahlo, povedal.
V palebnej línii
Prešlo desať minút, kým Mykytenková a Jaremko priložili Sašovi na nohu škrtidlo, napojili ho na morfium, aby mu zmierňovali bolesť, a rozprávali sa s ním. Celý ten čas, zaparkovaní uprostred poľa bez akéhokoľvek krytia naokolo, mohlo zdravotníkov zasiahnuť nové bombardovanie.
Vždy je tu riziko „dvojitého zásahu“: Ruské sily zvyknú v priebehu hodiny dvakrát zaútočiť na to isté miesto, aby dorazili cieľ, alebo zámerne útočia na ľudí, ktorí pomáhajú medzi prvými.
