Článok vyšiel pôvodne na webe Svoi.Global, ktorý zverejňuje články ukrajinských novinárov. Pôvodnú verziu nájdete na tomto odkaze.
MARIUPOĽ. Halyna Kutniaková sa s dcérami prišla skryť do mariupoľského divadla len krátko pred tým, ako ho v polovici marca zničilo ruské bombardovanie. Pod troskami tam zomrelo viac ako tristo civilistov. Halyna s rodinou prežila.
Z trosiek sa dostala na druhý deň, no dodnes sa nespamätala z prežitých hrôz. Halyna médiám vyrozprávala, čo sa dialo v budove divadla a ako prežili v obliehanom Mariupoli, jej svedectvo prinášame v prvej osobe.
Nedalo sa ísť ani po vodu
Časť Mariupoľa, kde som s dcérami bývala, bola od začiatku vojny ostreľovaná. Postupne som sa rôzne zbrane naučila rozlišovať. Zvuk rakiet Grad, húfnic. Ako dopadajú míny rôzneho kalibru, ako znie letecká bomba. Podľa sluchu tiež viem rozoznať, či lietadlo nesie štyri ťažké bomby, alebo osem ľahších.
Náš dom zasiahli dvakrát. Prvý zásah vyhodil z rámov všetky okná aj dvere v byte. Vlna odtrhla aj železné vchodové dvere do nášho bloku.
Druhá strela už strhla strop. Schovávali sme sa v izbe, okolo seba sme rozmiestnili staré drevené komody a prikryli ich dekami. Nám sa podarilo dostať z hromady skla a sutín, ale jeden sused zahynul a ďalší bol zranený.
Doma sme už nemohli ostať, preto sme sa presunuli k susedom na chodbu, kde sme strávili ďalších šesť dní.
