PARÍŽ. Hovoria si generácia Z, spoločne spievajú Marseillaisu, skandujú „Zemmour, Zemmour. Zemmour prezidentom. Kto neskáče, je Éric Zemmour!“.
Súčasťou generácie Z je ten, ktorý neskáče tak, ako v ich hlavách pískajú gayovia, feministky, imigranti či moslimovia. A tiež skazení novinári a médiá.
Je to veľký paradox, pretože krajne pravicový publicista a televízna osobnosť Éric Zemmour je produktom konzervatívneho mediálneho spektra vo Francúzsku. Keď na tieto skupiny príde reč, spoločne bučia. Rovnako ako zbor bučia, keď sa pretriasa prezident Emmanuel Macron alebo Marine Le Penová.
Macron už mítingy nestíha, Le Penová stavila na overenú tému pokút pre moslimky Čítajte Parížsky dóm - Palác športu, má kapacitu okolo päťtisíc miest na sedenie a vo štvrtok večer je takmer plný. Na každom druhom mieste je položená veľká francúzska zástava na mávanie.
Spolu s ňou transparenty „Mladí sú za Zemmoura!“ a „Veď uvidíme!“. Tiež na mávanie. Popularite francúzskych vlajok sa však transparenty vyrovnať nemôžu, väčšinou zostávajú bokom.
Zemmour po dvoch hodinách
Na Zemmoura si ľudia vystáli dlhý rad a kým sa naplnil celý pozorne scenáristicky nadávkovaný program, ubehli ešte dve hodiny. Až potom sa dočkali samotného Zemmoura. S ním aj poriadnej dávky protiimigračnej rétoriky, genderu a „indoktrinácie detí v školách“.
Tých zhromaždených, vo veľkej miere bielych mladíkov, sa však „indoktrinovať“ nepodarilo. Naopak, sú pešiakmi jeho odporu.
„Nevzdávajte sa, tri dni môžu byť večnosť. Rozprávajte sa a ani nespite, presviedčajte susedov,“ hovorí Zemmour. To je jeho plán pre „šťastnú krajinu“.
