Autorka je novinárka a dobrovoľníčka z Užhorodu.
Spali oblečení a v objatí. Nevedeli, čo sa im minie skôr: jedlo, voda alebo lieky. Vždy, keď počuli hukot stíhačiek, išli do koridoru a počítali strely. Jedlo varili na otvorenom ohni a vychutnávali si vriacu vodu z malých kávových šálok. Podarilo sa im ujsť z pekla.
O domov prišli už dvakrát: prvýkrát v Donecku, teraz v Mariupoli. SERHIJ VAGANOV a jeho manželka Iryna Gorbasevová sú známymi doneckými fotoreportérmi, ktorým sa podarilo uniknúť pred bombardovaním v Mariupoli. Serhij pätnásť rokov pracoval ako ortopéd-traumatológ v Avdijivke.
Neskôr si uvedomil, že v súboji medzi medicínou a fotografiou zvíťazila tá druhá. Dlhé roky pracoval pre donecké noviny, spolupracoval napríklad s AFP.
Ako ste sa dozvedeli, že sa začala vojna?
Ráno 24. februára sa nelíšilo od ostatných dní. Áno, už z diaľky bolo počuť výbuchy, ale to je pre obyvateľov Mariupoľa bežná vec. Zobudili sme sa, prečítal som si správy a dozvedel som sa, že bombardujú Kyjev, Charkov, Sumy a Černihiv.
V prvých dňoch sme sledovali správy. Za osem rokov vojny v Doneckej oblasti sme už zvyknutí, že kdekoľvek si a čokoľvek robíš, počuješ výbuchy. Tentoraz sme však nepochybovali, že tam, odkiaľ počuť výbuchy, bránia naši chlapci krajinu.
V centre Mariupoľa, kde sme bývali, sme počuli len vzdialené výbuchy a streľbu. Rusi začali ofenzívu z Novoazovska, ktorý leží 45 kilometrov od mesta. V Mariupoli Rusi strieľali na školy, nemocnice, pôrodnice. Boli to cielené kroky, aby nás nechali bez prostriedkov na živobytie.
Na začiatku vyhodili do vzduchu dve čerpacie stanice vody v Pavlopile, mesto preto od 26. februára zostalo bez vody. Potom zbombardovali vysokonapäťovú stanicu v Mykilskom, takže sme prišli o elektrinu a mobilnú sieť. A 3. marca sme už nemali ani plyn.
Toto všetko robili cielene, aby nám nenechali nič a potom nás zničili. Myslím si, že toto je skutočná genocída.
Ako ste sa prispôsobili takýmto podmienkam?
