Keď Jiří Wolker zomieral na tuberkulózu, napísal si vlastný epitaf. Na náhrobnom kameni má verše, ktoré si zo školských lavíc pamätá hádam aj literárny ignorant: Zde leží básník, jenž miloval svět a pro spravedlnost jeho šel se bít. Dřív než moh srdce k boji vytasit, zemřel mlád dvadset čtyři let.
Mladý básnik jednoducho vyjadril zmysel svojho života. Možno z obavy, aby mu na náhrobok nenačarbali niečo nemiestne. Podobne ako epitaf aj písanie vlastného nekrológu môže byť experimentálnym stretnutím so životom.
Napísať si sám sebe nekrológ je na prvé počutie celkom morbídny nápad. Už písanie závetu je niekedy nepríjemné, ale nekrológ? Zhodnotiť svoj život s myšlienkou na vlastnú pominuteľnosť? Fuj! Prečo by som mal vôbec myslieť na smrť?
Experiment je dôležitý prinajmenšom podľa existenciálnych psychoterapeutov. Tvrdia, že písanie nekrológu núti človeka bojovať s vnútorným odporom a vytvárať zmysel.
Schneider, May, Psychológia existencie: "Napíšte na dva odseky dlhý opis, ako by ste chceli, aby na vás ľudia spomínal po smrti. Potom diskutujte, aké to pre vás je. Čo to vo vás vyvolá vzhľadom na to, ako v súčasnosti žijete svoj život? Ako to zmení váš pohľad na budúcnosť? Ako vnímate čas, svoje starnutie, smrť?"
Experiment s nekrológom núti človeka zastaviť šialený prúd života. Je ušitý na mieru workoholikom, ambicióznym a iným čudným ľudom. Osobne si pri ňom uvedomujem zanedbané vzťahy a vnútorné pochybnosti.
Nie som povrchný človek, tak prečo žijem povrchne? Čo si o mne myslia tí druhí? Keby som zajtra zomrel, čo by o mne napísali? Považujú ma za nevýrazného? Nudného? Namysleného? Ľahostajného? A čo by som o sebe mohol napísať ja, ak by som bol úprimný?
Istý francúzsky spisovateľ raz napísal o sladkastej vôni hrobov. Spomenul som si na to počas prechádzky po cintoríne. Všade, vidím, ležia dobrí ľudia. Význam niektorých zvýrazňujú nápisy na náhrobku. "Tu leží doc. Ing. ...., CSc." Zúfalé! Mŕtvola obalená titulmi namiesto alobalu. Iste mu prečítali nádherný nekrológ.
Aj mafiánov na poslednej ceste farári chvália ako dobrých otcov a štedrých mecenášov. O špinavých prstoch sa nezmienia. Medzi touto pohrebnou rečou a epitafom básnika však predsa len rozdiel existuje. Asi v úprimnosti. A v nesmrteľnosti. Spisovateľa, nie Lenina.
Žijeme odsúdení v dialógu. Podľa filozofov sprevádza medziľudské vzťahy boj o ovládnutie toho druhého prostredníctvom reči, jazyka. Neviditeľné nitky názorov, klebiet a pripisovaných vlastností vytvárajú definíciu našej osoby, proti ktorej sa len ťažko bránime.
Človek sa cíti osamelý. Po smrti mu niekto napíše nekrológ. Buď sa trafí, alebo netrafí. Čia je to vina? Nekrológ by si mal každý napísať za života. Aby vedel, ako má žiť.
brada.blog.sme.sk
