PRETÓRIA. Dejiny Juhoafrickej republiky sprevádzalo množstvo krvavých konfliktov a samozrejmosťou bol aj pretrvávajúci rasizmus. Významný obrat v podobe spoločenskej i politickej zmeny priniesol 17. marec 1992, ktorý možno označiť za začiatok konca politiky apartheidu.
Krvavé konflikty
Odo dňa, keď sa v juhoafrickom referende väčšina hlasujúcich vyslovila v prospech skoncovania politiky apartheidu, uplynie dnes (17. marca) 30 rokov.
Výrazné posilnenie rasovej segregácie siaha v Juhoafrickej republike do roku 1948, keď vládnuca Národná strana (Nasionale Party, NP) zaviedla do praxe množstvo rasových zákonov, ktoré napríklad viedli k rozdeleniu obyvateľov do rasových skupín, zakazovali zmiešané manželstvá, umožňovali využívať černošské obyvateľstvo ako lacnú pracovnú silu či prikazovali zriadenie rezervácii pre domorodé obyvateľstvo. Takáto politika viedla k občianskej neposlušnosti, krvavým konfliktom, medzinárodným sankciám i k izolácii krajiny.
Politické strany ako Africký národný kongres (ANC) na čele s Nelsonom Mandelom či Panafrický kongres (PAC), ktoré nesúhlasili s potlačovaním práv čiernej väčšiny, boli v roku 1960 postavené mimo zákona a mnohí lídri sa nevyhli väzeniu.
Prirodzený tlak, ktorý vyvolali demonštrácie utláčaného obyvateľstva i medzinárodná reputácia prinútili v 70. rokoch minulého storočia vtedajšieho premiéra a predstaviteľa umiernenej línie Národnej strany Pietera Willema Bothu k zavedeniu reforiem proti apartheidu. S miernym uvoľňovaním začalo v Národnej strane dochádzať k štiepeniu do rôznych názorových skupín a takisto vznikali nové pravicové strany podporujúce rasovú čistotu.
Keď sa v roku 1989 podarilo Národnej strane vo voľbách opäť uspieť, pokračovala v začatých reformách.
Vláda, ktorá dlhé roky obhajovala apartheid a považovala ho za vhodný prostriedok na "zadržanie komunistickej hrozby", si už viac nemohla zatvárať oči pred rozpadajúcim sa Sovietskym zväzom a pred vlastným vnútorným rozvratom. O zrušenie hlavných segregačných zákonov sa postaral líder Národnej strany a od roku 1989 aj prezident Juhoafrickej republiky Frederik Willem de Klerk.
Hoci prezident čelil opozičnej Konzervatívnej strane (Konserwatiewe Party van Suid-Afrika, KP), v prejave na pôde parlamentu 2. februára 1990 De Klerk oznámil, že dôjde k oslobodeniu dôležitých politických väzňov a aj k zrušeniu zákazu činnosti Afrického národného kongresu a Panafrického kongresu. Celá krajina sledovala prepustenie symbolu boja proti apartheidu Nelsona Mandelu, ktorý 11. februára 1990 opustil po 27 rokoch brány väzenia.
Výsledky referenda
V roku 1991 bola prijatá právna norma, ktorou sa zrušili rasovo diskriminačné zákony týkajúce sa pobytu, vzdelávania, občianskej vybavenosti či zdravotnej starostlivosti v Juhoafrickej republike. V duchu myšlienky otestovať podporu vlády i svoj vlastný mandát, De Klerk vo februári 1992 oznámil, že sa v Juhoafrickej republike uskutoční referendum.
Na otázku "Podporujete pokračovanie reformného procesu, s ktorým prezident začal 2. februára 1990 a jeho cieľom je nová ústava prostredníctvom rokovaní?" mohli 17. marca 1992 odpovedať výlučne voliči bielej pleti. V tom čase tvorili približne 12 percent obyvateľstva (4,2 milióna). Úradujúci prezident na margo rozhodnutia ľudí povedal, že odpoveď "áno" – dokonca aj väčšinou jedného hlasu – by interpretoval ako oprávnenie uzavrieť záväzné dohody s Africkým národným kongresom a ďalšími lídrami černošskej väčšiny bez toho, aby potreboval ďalší súhlas bielej menšiny.
Voličov varoval, že referendová odpoveď "nie" by znamenala pokračovanie medzinárodných sankcií, nebezpečenstvo občianskej vojny a zhoršenie chaosu v krajine.
Výsledok referenda bol jednoznačný: takmer dva milióny voličov (68,73 %) odpovedalo na otázku "áno". De Klerkovi už nič nebránilo v uskutočnení rokovaní s Mandelom a ďalšími černošskými lídrami o návrhu novej ústavy, ktorá by zrovnoprávnila černošskú majoritu a viedla k celoštátnym voľbám s účasťou všetkých rasových skupín.
V roku 1993 sa De Klerk aj Nelson Mandela stali nositeľmi Nobelovej ceny za mier za spoluprácu v úsilí o nastolenie nerasovej demokracie v Južnej Afrike.
Dva roky po referende – v apríli 1994 – sa konali v Juhoafrickej republike prvé slobodné, demokratické a multirasové voľby, ktoré priniesli víťazstvo Afrického národného kongresu. Nelson Mandela zložil 10. mája 1994 prezidentskú prísahu a stal sa prvým černošským prezidentom v dejinách Juhoafrickej republiky. Na čele krajiny stál do júna 1999.
Nová demokratická ústava, ktorá zrovnoprávnila všetky skupiny obyvateľstva, vstúpila oficiálne do platnosti 4. februára 1997.
