SME
Pondelok, 15. august, 2022 | Meniny má Marcela

Piva sa teraz pije málo, začali fľašovať molotov. Reportáž z Ľvova, vojnovej križovatky

V meste sa nebojuje, nervozitu tu cítiť.

Chaos na stanici v Ľvove, odkiaľ smerujú aj vlaky cez hranicu do Poľska. (Zdroj: TASR/AP)
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

ĽVOV. Pred budovou železničnej stanice v Ľvove sú dopravné zápchy. Stovky ľudí ťahajú za sebou kufre, vedú za ruky deti, v klietkach majú mačky a na vôdzke psy.

Keď sa krátko po piatej popoludní opäť v meste rozozvučia sirény, väčšina zrýchli krok a skryje sa aspoň v interiéri stanice. Medzi zahraničnými študentmi s veľkými batohmi, plačúcimi deťmi a hromadou batožiny sa pretláča žena na invalidnom vozíku. Väčšina davu sa do znížených častí, ktoré vedú k nástupiskám, ani nezmestí.

Iní postávajú na preplnenom nástupisku, aj keď sirény varujúce pred možným leteckým útokom stále znejú. Ľvov, 700-tisícová metropola západnej Ukrajiny, je križovatkou v krajine, ktorej časť sa zmieta pod agresívnym ruským útokom. Kým v Kyjeve či v Charkove sa bojuje v uliciach, Ľvov je zdanlivo bezpečný – stále sú tu otvorené obchody aj niektoré podniky.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

V skutočnosti je vojna prítomná všade – na ulici ľudia miešajú zápalné fľaše, vstup do mesta chránia obrnené barikády, dobrovoľníci nosia do podnikov deky aj lieky, sirény počuť viackrát denne. Ľudia sa neustále rozprávajú o tom, či utiecť a čakať hodiny a dni na hranici, alebo zostať, čakať či rovno bojovať.

Dvanásť ľudí v kupé

Julia Marčenko utiekla v novembri 2014 z Donbasu aj so starším synom. „Stále nás obklopovala paľba a ostreľovanie, boli sme v kryte tak často, až u syna vznikla alergia na prach. Preto sme ušli,“ vraví.

Dočítajte tento článok
s predplatným SME.sk.
Predplatné si môžete kedykoľvek zrušiť.
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu