ĽVOV. Pred budovou železničnej stanice v Ľvove sú dopravné zápchy. Stovky ľudí ťahajú za sebou kufre, vedú za ruky deti, v klietkach majú mačky a na vôdzke psy.
Keď sa krátko po piatej popoludní opäť v meste rozozvučia sirény, väčšina zrýchli krok a skryje sa aspoň v interiéri stanice. Medzi zahraničnými študentmi s veľkými batohmi, plačúcimi deťmi a hromadou batožiny sa pretláča žena na invalidnom vozíku. Väčšina davu sa do znížených častí, ktoré vedú k nástupiskám, ani nezmestí.
Iní postávajú na preplnenom nástupisku, aj keď sirény varujúce pred možným leteckým útokom stále znejú. Ľvov, 700-tisícová metropola západnej Ukrajiny, je križovatkou v krajine, ktorej časť sa zmieta pod agresívnym ruským útokom. Kým v Kyjeve či v Charkove sa bojuje v uliciach, Ľvov je zdanlivo bezpečný – stále sú tu otvorené obchody aj niektoré podniky.
V skutočnosti je vojna prítomná všade – na ulici ľudia miešajú zápalné fľaše, vstup do mesta chránia obrnené barikády, dobrovoľníci nosia do podnikov deky aj lieky, sirény počuť viackrát denne. Ľudia sa neustále rozprávajú o tom, či utiecť a čakať hodiny a dni na hranici, alebo zostať, čakať či rovno bojovať.
Dvanásť ľudí v kupé
Julia Marčenko utiekla v novembri 2014 z Donbasu aj so starším synom. „Stále nás obklopovala paľba a ostreľovanie, boli sme v kryte tak často, až u syna vznikla alergia na prach. Preto sme ušli,“ vraví.
