FOTO – DESANA DUDÁŠOVÁ
Pre Olivera Andrásyho je humor zdrojom obživy.
Hovorí, že je to „predovšetkým práca, aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá“.
Nikdy si nemyslel, že bude robiť to, čo dnes.
„Okrem žurnalistiky mám za sebou priemyslovku, som pomerne technicky zdatným človekom.“
Robiť humor je vraj veľká drina.
„A dnes existuje veľa jednoduchších spôsobov, ako prísť k peniazom. Preto je na Slovensku málo nových tvárí tohto druhu.“
Menšinový reprezentant slovenskej autorskej zábavy začal písaním pre Roháč, Banskobystrický Sobotník a Maratón.
„Najmä z finančných dôvodov. Napísal som niečo, zaplatili mi. Od začiatku som mal k tejto práci profesionálny postoj. Ochotníčenie mi nikdy blízke nebolo.“
Neskôr prišlo moderovanie a zábavné programy v rozhlase už robil vo dvojici s konškoláčkou Elenou Vacvalovou. K ich úspešným televíznym začiatkom patrila relácia Čo dokáže ulica.
„Hodili nás do hlbokej vody a museli sme vyplávať.“
Andrásyho inšpirujú najmä termíny v pracovnom diári – nie múza.
„Pred písaním scenára som vždy šokovaný a nemám ani matnú predstavu, o čom bude. Zatiaľ sa mi ešte nestalo, aby som scenár neodovzdal včas. Je to až v rovine nejakého zázraku – akoby mozog pracoval nezávisle odo mňa. Myšlienky prichádzajú a ja ich dávam na papier.“
Priznáva, že nebyť relácie Dereš, politiku by zo svojho života dávno vynechal.
„Predtým ma bavila – až tak, že mi zasahovala do súkromného života. Sledoval som ju z úprimného záujmu, dnes som už dosť znechutený.“
Ponuky na „zábavu k predvolebnému gulášu“ ešte nedostal, miera znechutenia z politiky sa odráža aj v jeho úvahách: „Neviem, možno to zoberiem ako komerčnú záležitosť – ale záchrana demokracie ako pri minulých parlamentných voľbách sa už určite konať nebude.“
Do budúcnosti má len jediné želanie: „Aby som skončil v nejakom domčeku pri mori a v teple si užil starobu.“
