PEKING, BRATISLAVA. Takmer po tridsiatich rokoch učiteľskej kariéry v roku 2017 Qelbinur Sedikovú preradili zo školy do záchytného tábora obkoleseného ostatným drôtom.
Učiteľka z Urumči v oblasti Sin-ťiang na západe Číny mala učiť čínštinu väčšinou ujgurských väzňov. Veľmi rýchlo sa od nich dopočula o mučení aj znásilňovaní v tábore.
Represie režimu proti ujgurskej menšine sa postupne stupňovali a v táboroch končili aj Sedikovej susedia.
V roku 2019 Sediková z Číny ušla – predtým jej ešte nútene zaviedli vnútromaternicové teliesko, aby neotehotnela, a povolenie na cestu do zahraničia dostala len zo zdravotných dôvodov – s prísľubom, že sa vráti.
Sediková sa však nevrátila a usadila sa ako utečenkyňa v Holandsku, kde v médiách prehovorila aj o mučení v táboroch.
Dva týždne po zverejnení rozhovoru v BBC jej zavolala sestra. Keď Sediková zdvihla, na obrazovke sa objavil čínsky policajt. „Čo máš za lubom, Qelbinur?“ pýtal sa jej podľa BBC. „Mysli na to, že tvoja rodina a príbuzní sú tu stále s nami. Veľmi na to mysli,“ odkázal jej.
Podobnými nelegálnymi taktikami tlačí čínsky režim na tisíce ľudí, ktorí v posledných rokoch z krajiny utiekli. Sú medzi nimi kritici režimu, biznismeni obvinení z korupcie, štátni zamestnanci aj aktivisti.
Štúdia organizácie Safeguard Defenders ukazuje, že za posledné roky sa nedobrovoľne vrátilo do Číny vyše 10-tisíc takýchto ľudí. Čína využíva tlak na rodiny, návštevy agentov v zahraničí alebo dokonca únosy.
Uniesli ho z dovolenky
Hongkonský vydavateľ so švédskym občianstvom Kuej Min-chaj sa v januári 2016 objavil na obrazovkách čínskej televízie a vzlykajúc oznámil, že sa po mesiacoch na úteku dobrovoľne prihlásil a prišiel do Číny odpykať si trest za „nelegálne poskytovanie informácií v zahraničí“.
