VALLETTA. „Podvodníci sú všade, kam sa len pozriete. Situácia je zúfalá.“ Týmito slovami ukončila maltská investigatívna novinárka a komentátorka Daphne Caruanová Galiziová svoj blog 16. októbra 2017. Zaklapla laptop, vyšla pred dom a nastúpila do svojho auta, aby odšoférovala do banky. Na konci ľavotočivej zákruty, ešte na dohľad z jej rodinného domu na okraji obce Bidnija, jej auto explodovalo a rozletelo sa na kúsky. Najznámejšia maltská investigatívna novinárka bola mŕtva.
Medzi vraždou Daphne Caruanovej Galiziovej a vraždou Jána Kuciaka (a Martiny Kušnírovej) je až nebezpečne veľa paralel – obaja novinári odhaľovali politickú korupciu, ich vražda šokovala spoločnosť, viedla k protestom a rezignácii premiéra. Vrahovia sú odsúdení alebo vo väzbe. Obžaloba je v oboch prípadoch postavená na obvinení boháčov, ktorí si roky budovali vplyv v politike pochybnými cestami a ktorí si údajne vraždu objednali. Či odsúdia aj ich, jasné nie je.
Končia tam všetky podobnosti? Zrejme nie. Viac ako štyri roky po vražde Caruanovej Galiziovej sa korupcii na Malte darí tak ako predtým. Vražda krajinu síce šokovala, no ešte viac rozdelila na dva nezmieriteľné tábory. A aj keby sa rodina dočkala spravodlivosti, je takmer isté, že bude neúplná.
Čo sa v reportáži z Malty dočítate?
- ako prebiehal boj o pamätník zavraždenej novinárky,
- prečo Malťania uctievajú politické strany ako cirkev,
- aký bol život plný vyhrážok a žalôb,
- či na Malte stále funguje omerta,
- a prečo je na tom Slovensko lepšie.
Daphne
Pomník veľkého obliehania Malty v cente historickej Valletty už štyri roky plní iný ako svoj pôvodný účel – cez podstavec sú nalepené veľké písmená tvoriace nápis SPRAVODLIVOSŤ, pod nimi desiatky kvetov, sviečok, portrétov a plagátov s nápisom: Daphne mala pravdu. Jej priezvisko v tomto ostrovnom štáte dodávať netreba.

Socha oproti budove súdu sa stala neoficiálnym pamätníkom zavraždenej novinárky. Vznikol spontánne – kvety tu prvýkrát položili študenti z neďalekej školy, kam chodili synovia novinárky. Desať mesiacov po vražde však priestor vláda ohradila s argumentom, že idú sochu rekonštruovať. Keď sa sviečky a kvety objavovali znovu, začali ich pravidelne odstraňovať.
„Niekedy som o jednej zapálila sviečky, pridala plagát a kvety a o tridsať minút neskôr už boli preč. Niektorí ľudia mi nadávali, keď išli okolo, jeden mi odkázal, že za to skončím v pekle, ďalší, že mi zláme ruky. Boli dni, keď som chodila dopĺňať tieto veci trikrát denne. Vždy zmizli, na príkaz ministra spravodlivosti,“ opisuje dianie pri pamätníku šesťdesiatročná Ann Demarcová.
Provizórny pamätník na počesť zavraždenej novinárky tu stojí dodnes aj vďaka nej – sviečky, kvety aj Daphnine portréty vytrvalo mení už štyri roky.
Bývalá pracovníčka banky o sebe hovorí ako o obyčajnej Malťanke. S Daphne Cuaranovou Galiziovou nemala nič spoločné a nikdy s ňou nehovorila. „Bola som jej fanúšička, jej blog som mala na laptope otvorený takmer neustále. Pre ľudí, ktorí neboli zaslepení politikou, bola analytickým hlasom rozumu,“ vraví Demarcová. Pre mnohých iných však bola osobnosťou, ktorú z duše nenávideli.
Daphne Caruanová Galiziová nebola typickou investigatívnou novinárkou – pracovala na voľnej nohe, jej blog Running Commentary v návštevnosti konkuroval veľkým maltským médiám. Vedela dobre analyzovať, mala dobré zdroje, no často až nenovinársky ostro komentovala konanie politikov.
„Mala nepriateľov na oboch stranách, takže na ňu všetci konštantne útočili. Kritizovala najmä vládnu Labouristickú stranu. A tí z nej spravili svojho úhlavného nepriateľa a naučili svojich voličov nenávidieť ju,“ opisuje Demarcová. „Hovorili sme si, ako je možné, že sa nebojí a stále pokračuje v písaní. A potom to prišlo. Vlastne to nebolo ani prekvapenie, len obrovský šok, že sa niečo také môže v európskej krajine stať,“ vraví Demarcová.
Dnes však nie je veľmi optimistická. „Korupciu, o ktorej Daphne písala, nik nevyšetril a politici, ktorí vytvorili túto atmosféru beztrestnosti, majú stále moc,“ hovorí.