Španielsky právnik: Nemôžeme hovoriť rečou vojny, Poľsku treba pomôcť

Pri utečencoch nemôžeme používať vojenský jazyk, na poľsko-bieloruskej hranici nejde o inváziu ani o útok, hovorí v rozhovore pre SME španielsky odborník na migračné právo JOSÉ ANTONIO MORENO DÍAZ.

Argumentuje, že Európska únia sa dodnes nepoučila z poslednej utečeneckej krízy a štáty by mali pomôcť Poľsku napriek tomu, že ono samo pomôcť pred šiestimi rokmi odmietlo. Na hranici zomrelo zatiaľ dvanásť ľudí.

Vysvetľuje tiež, prečo sa v jeho krajine nekoná toľko protestov proti protipandemickým opatreniam a prečo v krajine dodnes prežíva nostalgia za fašistickou Francovou diktatúrou.

„Po celej krajine máme v masových hroboch 150-tisíc tiel, v jednom z nich je môj starý otec,“ hovorí.

Tento projekt je spolufinancovaný Európskou úniou prostredníctvom grantu Európskeho parlamentu. Tento článok odráža výlučne názory autorov a Európsky parlament nenesie žiadnu zodpovednosť za použitie obsiahnutých informácií.

Čo vidíte, keď sa v súčasnosti pozriete na poľsko-bieloruskú hranicu, kde sa o prechod neúspešne snažia tisíce utečencov?

V prvom rade je to humanitárna kríza, ktorú by sme mali riešiť podľa medzinárodného azylového práva. Musíme ochrániť ľudí, ktorí utekajú z krajín, kde ich nevie ochrániť vlastná vláda alebo ich ona priamo ohrozuje. Potom musíme bojovať s prevádzačmi a, samozrejme, ochraňovať európskeho hranice. To je však možné aj vtedy, ak nebudeme porušovať základné práva.

V súčasnosti sú porušované?

Nielenže nemôžu títo ľudia požiadať o azyl, na čo majú nárok podľa medzinárodného práva, ale z Poľska aj z Litvy hlásia útoky na utečencov.

Ako by to teda podľa medzinárodného práva malo vyzerať?

Najprv treba rozlíšiť medzi ľuďmi, ktorí utekajú pred hrozbou a majú nárok na azyl, pred migrantmi s inými dôvodmi na odchod. Tá prvá skupina by mala dostať štatút utečenca, druhú by sme mali vrátiť, ale tomuto musí predchádzať právna procedúra, kde sa jednotlivo vyhodnotí situácia každého žiadateľa.

Ak ľudia nemajú nárok na udelenie azylu, mali by sme ich vrátiť do Bieloruska, ale v tom je veľký paradox, pretože krajiny, kam utečenci mieria, hovoria, že v samotnom Bielorusku sa nedodržiavajú ľudské práva.

Ak utekajú napríklad pred vojnou zo Sýrie do Bieloruska cez Istanbul, nemali by sme ich vracať do Turecka, kde nie je žiadna vojna?

Turecko by sa v tomto prípade dalo považovať za bezpečnú krajinu, ale nie je reálne, že by ich Turci prijali.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Pribúdajú mŕtvi. Poľsku s krízou na bieloruských hraniciach pomôžu Česi, ponúklo sa aj Slovensko Čítajte 

V roku 2016 prechádzali napríklad Slovinskom tisíce ľudí denne, prečo je dnes pre Európsku úniu problémom niekoľko tisíc ľudí na hranici?

Oficiálne štatistiky Európskej únie hovoria asi o štyroch tisícoch ľudí, ktorí sa snažia dostať do Poľska alebo do Litvy. Európska únia má takmer pol miliardy obyvateľov, je pre nás naozaj problém týchto ľudí prijať?

Aj Španielsko má problémy s ochranou hraníc, v máji sa napríklad za jeden deň dostalo do 85-tisícovej severoafrickej exklávy Ceuta desaťtisíc ľudí. Je nepredstaviteľné, že by sme vtedy hovorili o útoku alebo o vojne s Marokom.

O čo vtedy išlo?

Ceuta hraničí s Marokom a to sa nahnevalo, že Španielsko prijalo lídra oslobodzovacieho hnutia Západnej Sahary, na ktorú si robí nárok Rabat. Líder mal veľké problémy s covidom-19 a Madrid ho prijal do nemocnice.

Marocké úrady potom otvorili hranice do Ceuty. Za deň prišlo viac ako desaťtisíc ľudí, z toho dve tisícky detí. Pre mesto to bola katastrofálna situácia. Situácia s Bieloruskom teda nie je celkom nová.

Ako sa vyriešil spor s Marokom?

Španielska vláda rokovala s tou marockou a dohodli sa na návrate ľudí, ktorí prekročili hranicu. Väčšinou išlo o Maročanov, ktorých zvážali z celej krajiny autobusmi. Sľubovali im, že v Ceute sú pracovné príležitosti, dokonca aj to, že v Ceute bude hrať futbal Cristiano Ronaldo.

Vtedy bol si rozdiel aj v tom, že v prípade Ceuty nejde o schengenskú hranicu.

Nejde, je tam špeciálny štatút.

Poučili sme sa z utečeneckej krízy z rokov 2015 a 2016?

Musíme sa poučiť, no situácia je prakticky rovnaká. Vtedy sme zažívali hroznú humanitárnu katastrofu, Európska únia zareagovala až v októbri plánom na prerozdelenie žiadateľov o azyl, ale to bolo neskoro a nakoniec to aj tak zlyhalo. Blokovali to najmä krajiny V4, poslali to na súd. Neukázali sme solidaritu a nepodarilo sa nám ani vytvoriť spoločnú azylovú politiku Európskej únie.

Krajiny, ktoré v roku 2015 hovorili, že nechcú žiadneho utečenca zo Sýrie, teraz sami žiadajú o prejavy solidarity zvyšku Európy. Vitajte v realite, migrácia je spoločným problémom celej Únie. Teraz sú to Litva a Poľsko, predtým to bol spor Španielska s Marokom, zajtra to môže byť iná krajina.

Podporujete prejavy solidarity so štátmi ako Poľsko, ktoré samy solidaritu odmietali?

Áno, verím v európsky projekt, v európsku komunitu. Musíme pomáhať, uvedomiť si realitu a to, že migrácia tu bude s nami navždy. Aj z ekonomického, sociálneho či demografického pohľadu budeme potrebovať, aby migranti prichádzali do Európskej únie.

Poliaci ako solidaritu žiadajú od iných štátov vojakov na ochranu hranice ale aj financie na budovanie plotu na hraniciach, čo v roku 2015 Únia v Maďarsku veľmi kritizovala.

Únia zrejme nebude financovať budovanie múru, ale Európska komisia nedávno na pol roka pozastavila uplatňovanie azylového práva na hranici s Bieloruskom. To ma veľmi nahnevalo, pretože takto riešenie nevyzerá.

Nemôžeme v tejto situácii používať vojenskú rétoriku, hovoriť o vojne, hybridnom útoku. Štyritisíc ľudí nie je útok, nie je to vojna, je to humanitárna otázka. Zároveň si uvedomujem, že bieloruská vláda sa takto vyhráža Európskej únii.

Ako by mohlo vyzerať riešenie?

Najprv musíme pomôcť Poľsku, aby vedelo túto situáciu zvládnuť. Vybudovať napríklad azylové centrá na hranici, kde budú ľudia žiť v bezpečí a dôstojne, aby sa rozhodlo, či majú nárok na azyl. Nie však budovať pevné hranice a posielať vojakov.

Sám sa pýtam, prečo poľské úrady obmedzujú slobodu pohybu, nepúšťajú k hranici novinárov a ľudí z mimovládnych organizácií? Prečo toto potrebujú pri zvládaní migračných tokov? Majú čo schovávať? Robia niečo nesprávne?

V Belgicku, v Holandsku či v Rakúsku vidíme pomerne veľké protesty proti protipandemickým opatreniam, na ktoré často ľudí zvoláva krajná pravica. V Španielsku takéto protesty nie sú, prečo?

Máme síce v parlamente extrémnu pravicu, stranu Vox, ale nemáme dostatočne silné protiočkovacie hnutie. Nemám jednoznačnú odpoveď na to, prečo to tak je, ale možno za tým je fakt, že sme boli na začiatku pandémie jednou z najviac zasiahnutých krajín. Ľudia sa naučili, aké dôležité je chrániť sa pred nákazou. Máme tiež veľmi kvalitné zdravotníctvo, ktorému ľudia dôverujú. Dôverujú aj vláde, ktorá zvláda manažment pandémie.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Francúzsky analytik: Na hranici nie je kríza a už vôbec nie migračná Čítajte 

Žije ešte Španielsko témou nezávislosti Katalánska?

Áno, na vyriešenie tohto politického problému potrebujeme dialóg. Musíme začať hovoriť o zmene v španielskej ústave, čo pravica odmieta, ale treba si uvedomiť, že sa riadime ústavou z roku 1978. Vznikla za špeciálnych okolností, veľmi krátko po páde diktatúry, boli sme ešte mladou demokraciou. Je čas otvoriť dialóg o posune smerom k federálnemu usporiadaniu.

Katalánsky expremiér Carles Puigdemont, ktorý v roku 2017 zorganizoval referendum o nezávislosti, však hovorí, že on je ochotný rokovať len o nezávislosti.

Niektorí politici si užívajú život v kríze.

V 90. rokoch minulého storočia ste zakladali španielsku odnož organizácie S.O.S. Racismo. Prečo je v Španielsku doteraz taká silná nostalgia voči diktatúre Francisca Franca?

Španielska demokracia zlyhala v politike pamäti. Musíme ukázať novej generácii, aká bola v skutočnosti Francova diktatúra. Po celej krajine je 150-tisíc tiel pochovaných v hromadných hroboch, bez mien. V jednom z nich leží môj starý otec, ktorého zabili po monsterprocese v októbri 1939, teda krátko po konci občianskej vojny. Neviem kde.

Výsledkom tohto zlyhania je to, že niektorí ľudia oživujú spomienky na diktatúru. Napríklad strana Vox tvrdí, že Franco bol dobrým vládcom a nešlo o skutočnú diktatúru. V iných krajinách, ktoré trpeli fašizmom, ako Nemecko, Taliansko či Francúzsko, je to nepredstaviteľné. Politika pamäti sa presadila tiež v krajinách, kde sa diktatúra skončila neskôr ako u nás – v Čile, Argentíne, Juhoafrickej republike.

Je to aj preto, že po páde diktatúry si strany hovorili, že by sa už nemali vracať do minulosti, ale sústrediť sa na budúcnosť?

Áno, ale rany si musíme ošetriť, ináč začnú hniť. Ak budeme ticho, krajná pravica dostane pocit, že všetko je odpustené a zabudnuté. Nejde len o krajnú pravicu, aj do Ľudovej strany sa dostali ľudia z Francovho režimu a teraz napríklad ich starosta Madridu vrátil názvy z čias diktatúry. Vrátili sa tak mená generálov, plukovníkov alebo jednotky, ktorá s jednotkami SS a Wehrmachtu bojovala proti socialistom.

Možno sme odpustili, ale nezabudli sme.