Článok pôvodne vyšiel v denníku Washington Post.
PLYMOUTH. Nad chladnými vodami Plymouthského zálivu obkolesili tri desiatky turistov miestneho rangera. Reční o histórii Plymouthskej skaly – symbolu príchodu pútnikov spred štyroch storočí.
Ďalší ľudia čakajú na prehliadku repliky lode Mayflower, ktorá náboženských vysťahovalcov z Európy označovaných dnes ako pútnikov previezla do Ameriky. Na vrchole kopca stojí nepovšimnutá spomienka na amerických Indiánov, ktorí hladujúcim vysťahovalcom pomohli prežiť.
Len málokto príde k soche Ousamequina, náčelníka národa Wampanoagov, ktorých bolo kedysi tridsať- až stotisíc a ktorých zem ležala na území od juhovýchodného Massachusetts po časti štátu Rhode Island.
V amerických dejinách sa o nich veľmi nehovorí. Ale aj ich potomkovia spomínajú na 400. výročie prvého vďakyvzdania, pri ktorom sa stretli pútnici a Indiáni.
Americkí Indiáni sa netešia z Dňa vďakyvzdania. Smútia, lebo im pripomína genocídu ich predkov Čítajte Iná história
Skutočná história toho, čo sa odohralo v roku 1621, sa len veľmi málo podobá verzii, ktorú sa Američania učia na základných školách.
Zrejme sa vtedy nepodával moriak. Nikto nemal na hlave čelenky s perami. A Wampanoagov, bez ktorých by hostina nebola možná, kolonisti ani nepozvali.
Kritika zobrazovania vďakyvzdania je pre pôvodných Američanov podobne citlivou témou ako snaha o odstránenie sôch Krištofa Kolumba a spomínanie na jeho brutalitu voči pôvodným obyvateľom.
Pre Wampanoagov a mnohé ďalšie kmene je štvrtý novembrový štvrtok, keď sa v Amerike oslavuje Vďakyvzdanie, dňom trúchlenia. Pretože aj keď Wampanoagovia pomáhali pútnikom prežiť, nasledovali roky pomalej genocídy ich ľudí a zaberania pôdy.
Na to, aby sa návštevník dozvedel niečo o dejinách Wampanoagov a o tom, čo sa im stalo po prvom Vďakyvzdaní, musí cestovať asi 50 kilometrov z Plymouthu do mesta Mashpee, kde je v drevenej budove pri ceste skromné múzeum.
Pred ním je wetu, tradičný dom Wampanoagov postavený z palíc a kôry stromov, a mishoon, indiánske kanoe. Vnútri múzea sedí Matka Medvedica, 71-ročná Wampanoažka z Mashpee, ktorá ručne šije čiapku z jelenej kože.
Matka Medvedica v tradičnom wetu (zdroj: WASHINGTON POST/JOSH REYNOLDS)V tomto meste prežila celý život a považujú ju za jednu z ochrankýň kmeňovej verzie prvého Vďakyvzdania, ktoré sa pre kmeň – dnes má asi 2800 príslušníkov – zmenilo na katastrofu.
Tento príbeh ignoruje väčšina z približne 1,5 milióna ľudí, ktorí ročne navštívia múzeá a obchody so suvenírmi v Plymouthe. Múzeum Wampanagov priláka ročne asi osemsto návštevníkov.
„Neuznávame americký sviatok Vďakyvzdania, je to marginalizácia a prekrúcanie našej histórie,“ hovorí tiež Paula Petersová, ktorá o pôvodných Američanoch prednáša a píše knihy.
Úrodná zem, lesy plné zveri
Wampanoagovia, ktorých meno v pôvodnom jazyku znamená Ľudia prvého svetla, datujú svoj pôvod v juhovýchodnom Massachusetts najmenej desať tisíc rokov dozadu. Túto krajinu volajú Patuxet.
V 17. storočí žili v 69 dedinách, každá mala náčelníka, teda sachema, a liečiteľa. Mala „bežeckých poslov“, členov kmeňa s dobrou pamäťou a výdržou na prebehnutie do susednej dediny, aby doručili odkaz.
Žili na úrodnej zemi, v lesoch lovili jelene, losy a medvede, v riekach a zálivoch slede, pstruhy či mušle. Sadili kukuricu, zvyšky rýb využívali ako hnojivo. V zime sa pred nepriaznivým počasím ukrývali do vnútrozemia, na jar sa presúvali na pobrežie.
S európskymi kolonistami obchodovali – a bojovali – od roku 1524.
