Dlhoročnému šéfredaktorovi denníka Novaja gazeta, hlavných ruských opozičných novín, 8. októbra niekoľkokrát zazvonil telefón. „Bolo tam nejaké nórske číslo, tak som to vypol, pretože som si myslel, že to je nejaký telemarketing.
Potom pribehla moja asistentka, ktorej sa dovolali, a hovorila, že o päť minút nás vyhlásia za laureátov Nobelovej ceny mieru,“ smeje sa pri spomienke DMITRIJ MURATOV.
Päťdesiatdeväťročný ruský novinár v exkluzívnom rozhovore pre Hospodářske noviny a SME priznáva, že sám nevie, čo to pre neho a denník, ktorý vedie, bude vlastne znamenať.
Pred pár rokmi sme spolu hovorili o tom, že pokiaľ jeden novinár robí rozhovor s druhým, znamená to, že vznikol nejaký problém a nie je to dobrou správou pre novinárčinu. Udelenie Nobelovej ceny mieru vám a vašej filipínskej kolegyni Márii Ressaovej je dobrou alebo zlou správou?
To je dobrá otázka, ale nemám na ňu odpoveď. V redakcii máme z ceny radosť, čitatelia z toho majú radosť.
Po pár dňoch som pochopil, že toto nie je uzavretie životnej etapy, ale začiatok novej. Vôbec si nie som istý, či som na to pripravený.
Už som dostal obrovské množstvo listov, prosieb od ľudí, ktorí sa zaoberajú veľmi dôležitými vecami od chorých detí po nejaké bohaté projekty. Ani veľmi nechápem, ako využívať tento čarovný prútik, aby prinášal čo najviac úžitku.

Ako novinár pôsobíte viac ako tridsať rokov. Čo sa za ten čas v profesii zmenilo a čo, naopak, zostalo rovnaké?
V najlepšej tradícii ruskej žurnalistiky zostalo to, že novinár zasahuje do osudov svojich hrdinov. V tom sa odlišuje od žurnalistickej školy v štýle „muchy na stene“, kde je novinár akousi muchou, nikto si ho nevšíma a on len opisuje, čo vidí.
Prinajmenšom od čias Antona Pavloviča Čechova a jeho cesty na Sachalin, kam putoval, aby uľahčil život väzňom na nútených prácach, v Rusku existuje tradícia, ktorú rozvíjali aj moji kolegovia, zavraždení novinári Jurij Ščekočichin a Anna Politkovská. To je zasahovanie do životov a snaha zmeniť život k lepšiemu. To zostáva.
A čo sa teda zmenilo?