Niektorí ľudia by si priali, aby médiá vyzerali ako facebook, že by videli len to, čo im vyhovuje, hovorí v rozhovore pre SME MATT APUZZO, americký novinár a trojnásobný držiteľ prestížnej Pulitzerovej ceny.
V rozhovore opisuje aj to, ako majú novinári pristupovať k vláde a prečo je neprípustné, ak ich politici nazývajú nepriateľmi štátu.
Ešte donedávna platilo pravidlo, že americká vláda nesledovala miestnych novinárov, no to sa zmenilo počas vládnutia Baracka Obamu. Apuzzo s tým má osobnú skúsenosť.
Matt Apuzzo
- je reportérom novín New York Times, v súčasnosti pôsobí v Bruseli.
- Predtým pracoval pre Associated Press, spolu s kolegami získal Pulitzerovu cenu v roku 2012 za reportáž o sledovaní newyorskej polície.
- Za prácu pre New York Times bol ocenený dvakrát: v roku 2018 za pokrývanie vlády Donalda Trumpa a v roku 2021 za pokrývanie pandémie.
- V roku 2013, za Obamovej vlády, mu úrady zhabali nahrávky rozhovorov.
- Trojnásobný držiteľ Pulitzerovej ceny prichádza na Slovensko, v Bratislave bude 26. októbra hovoriť o tom, prečo skutočné hrozby, ktorým čelia novinári, ohrozujú demokraciu samu osebe (podujatie organizujú Nadácia Tatrabanky, Nadácia Petit Academy a Univerzita Komenského.
Čo vám napadlo, keď ste prvýkrát počuli, že Nobelova cena za mier tento rok ide novinárom, ktorí čelia hrozbám – teda ľuďom, o ktorých chcete v Bratislave hovoriť?
Pre žurnalistiku je to veľká vec, zvýši povedomie o tom, čomu čelia novinári, ktorí sa snažia hľadať pravdu a informovať o nej svet.
To, že teraz dostali jednu z najsledovanejších cien, je veľmi dôležité aj preto, lebo prichádza v kritickom čase.
Prečo je teraz kritický čas?
Dnes je pre ľudí po celom svete omnoho jednoduchšie dostať sa ku kvalitnej žurnalistike, ktorá hovorí pravdu.
Problém je, že aj informácie, ktoré sú skôr propagandou, sú omnoho dostupnejšie. Hrozby, ktorým čelí žurnalistika a spravodajstvo, nie sú len nepríjemnosťou pre reportérov, ale priamo destabilizujú demokraciu a spoločnosť.
Jednou z výziev, ktorým teraz čelíme, je to, ako vyriešiť problém fake news a informácií, ktoré sa šíria pomocou algoritmov. Okrem toho máme vo vedení niektorých štátov ľudí, ktorí používajú pojem fake news proti novinárom, aby tým ospravedlnili to, že idú po reportéroch. To je nebezpečné.
To je celkom bezútešný obraz. Vidíte nejakú cestu von?
Pesimista vo mne hovorí, že to je ponuré. Myslím si však, že nastupujúca generácia je omnoho vyspelejšia než moja generácia.
Facebook, twitter a všelijaké stránky, ktoré na internete šíria nezmysly, ovplyvňujú názory mojej generácie, ktorá podľa mňa nebola vždy dosť zdatná a určite nemala dosť skúseností, aby vedela čeliť dezinformáciám. Mladší ľudia sú v tom omnoho skúsenejší, vedia, ako prijímať informácie v médiách, pretože v tom ekosystéme už vyrástli.
Nobelovu cenu za mier dostali novinári z Filipín a z Ruska Čítajte Obrovské problémy zostávajú: ako nastaviť biznis model, ako zabezpečiť, aby spravodajstvo dokázalo na seba zarobiť aj na lokálnej úrovni, ako sa vyrovnať s dezinformáciami a čo s vládami, ktoré sa snažia diskreditovať novinárov.
Netreba však zabúdať, že demokracia je zložitá, demokracia aj žurnalistika vždy čelili veľkým výzvam. Dnes po celom svete novinári robia neuveriteľne dobrú prácu a sú za to ocenení, dokonca nobelovkou.
V Bratislave budete hovoriť aj o prirodzenom napätí a dialógu medzi vládou a novinármi, v rámci ktorého vláda môže dokonca požiadať novinárov, aby nepublikovali nejakú informáciu, prípadne ju publikovali neskôr. Ako to presne funguje a v čom spočíva zdravý vzťah medzi mocou a reportérmi?
Ak o niekom píšem, či už je to vládny úradník, alebo miestny mäsiar, mojou úlohou nie je dať do novín niečo, čo toho človeka prekvapí, keď si to tam o sebe prečíta. Musí to byť férové a to znamená, že so zdrojom hovorím otvorene a úprimne.
Takýto obojsmerný vzťah musí fungovať pri každom zdroji, a teda aj pri predstaviteľoch moci. Ak píšeme niečo kritické o vláde alebo odhaľujeme niečo, čo vláda chce udržať v tajnosti, férovo a čestne im to povieme.
Samozrejme, počítame s tým, že budú argumentovať proti publikovaniu. To je aj najväčšia požiadavka, akú vláda môže voči novinárom vzniesť: aby nepovedali verejnosti niečo, o čom vedia, že to je pravda.
To, že reportéri si takú požiadavku vypočujú a vezmú ju do úvahy, neznamená, že v ich vzťahu k moci je nejaký problém. Aj to je dobrá žurnalistika: férovo si vypočuť takúto požiadavku. Preto je scestné kritizovať novinárov za to, že sa k vláde správajú tak ako ku komukoľvek inému.
Čo v prípade, že vláda použije orgány činné v trestnom konaní? Čo pre reportérov znamená, keď sú trestne stíhaní za niečo, čo súvisí s ich prácou? Na Slovensku sa také prípady stali.
