Nedávno bol u nás na návšteve šestnásťročný gymnazista zo západného Nemecka. Po prvých vetách som ho spontánne pochválila: "Hovoríš veľmi dobre po nemecky!"
Len na okamih som sa tešila, ako sa začuduje, že ja, Slovenka s priemernou nemčinou, chválim Nemca za znalosť jeho domáceho jazyka.
Ale on pochopil a odvetil: "Vždy, keď hovorím s cudzincom, používam Hochdeutsch, spisovnú nemčinu. V škole máme nemčinu päťkrát do týždňa." Rozprával bez habkania a hľadania vhodných slov.
Zaujímalo ma však aj iné: "Aké cudzie jazyky sa učíte?" Odpoveď znela: "Za týždeň máme päť hodín angličtiny a päť hodín francúzštiny."
Hm, to nie je zlé, pomyslela som si. Veď toľko hodín jazyka nemajú u nás ani študenti v jazykových triedach. "Čo chceš ísť študovať po strednej?" spýtala som sa ho.
Odpovedal tak, ako zakaždým - bez zaváhania a asi aj bez premýšľania. Zdalo sa, že má v tom jasno. "Na školu pôjdem tam, kde po skončení najviac zarobím."
V tej chvíli ma striaslo a ďalšie zvedavé otázky v mojom vnútri primrzli. Čakala som, že začne rozprávať o tom, čo ho baví, čo ho zaujíma. Ten chlapec má šestnásť a nemá žiadne ideály? Nie je kruté, keď má iba výška odmeny určovať, čomu sa bude v živote venovať?
Je pravda, že ani ja som dlho nevedela, čím by som mala byť - a to už som chodila na vysokú, čestne sa priznávam. Ale tušila som to aspoň približne. Napríklad, že právničkou by som nechcela byť za žiadnych okolností a nijaká výška príjmu by ma k tomu nezlákala.
No majú vôbec dnešní mladí šancu vyberať si podľa chuti, keď sa dnes všetko točí predovšetkým okolo peňazí? Nerobím chybu, keď svojim deťom hovorím, že si majú hľadať to, čo ich baví a ak budú svoju prácu robiť s láskou, prinesie im radosť a finančnú istotu? Nevešiam im na nos "haluze"? Kto si dnes vlastne môže vyberať? Väčšina je rada, ak vôbec nejakú prácu nájde. Možno má ten Nemec pravdu.
Ja by som si napriek tomu želala, aby naše deti boli kvalitne vybavené jazykovými znalosťami a každé z nich mohlo raz robiť to, čo ho baví a aby sa tým aj slušne uživilo.
A nakoniec - ani s tým Nemcom to nebolo až také bezútešné, ako sa pôvodne zdalo. Po pár dňoch z neho vyliezlo, že trénuje futbal a dúfa, že raz bude hrať profesionálne, aj keď to nebude v prvej lige.
Tak predsa len má aj on ideály. Našťastie. Veď čo by to bolo za život, keby sme ich ani v šestnástich nemali.
cibulkova.blog.sme.sk
