Z Bieloruska pred zatykačom ušiel len tesne, pred možným väzením v Tanzánii ho zachránili slovenské víza.
Dnes bieloruský režisér a člen Koordinačnej rady ANDREJ KUREJČIK žije v exile na Slovensku a v Žiline uviedol vizuálny projekt Hlasy nového Bieloruska.
Cez osudy mučených aktivistov aj väznených politikov chce upozorniť na to, čoho sa Lukašenkov režim dopustil. Ak ho režim prestane prenasledovať, domov sa chce vrátiť.
Aký bol život režiséra a umelca v Bielorusku pred augustom 2020?
Musím povedať, že byť režisérom a umelcom v Bielorusku nikdy nebolo ľahké. V histórii sme mali len veľmi krátku epizódu slobody. Dvesto rokov sme patrili do ruského impéria, ktoré potláčalo bieloruskú kultúru aj jazyk. Nasledovalo sedemdesiat rokov komunizmu, v ktorom Stalin tiež vytláčal umelcov. Bolo to temné obdobie.
Keď Sovietsky zväz skolaboval, mali sme len štyri roky parlamentnej republiky a relatívnej slobody. Už v roku 1994 sa k moci dostal Alexander Lukašenko, ktorý sa rozhodol, že bude doživotným prezidentom a ktorý si z Bieloruska spravil svoj majetok. Dnes je z neho malá verzia sovietskeho diktátora.
Andrej Kurejčik
- je významný bieloruský dramatik, scenárista a producent
- jeho divadelné hry hrávali v Moskve aj v Minsku
- je členom koordinačného výboru bieloruskej opozície
- na Slovensku dostal humanitárne víza
Bolo možné tvoriť v tomto prostredí alebo už vtedy ste cítili výrazné obmedzenia?
Ak ste sa zaoberali politickými témami, bolo to veľmi obmedzujúce. Mali sme tvrdú cenzúru. Mohli ste režírovať Čechova, komédie alebo niečo, čo sa netýka politiky. Politika, to bola zakázaná téma. Zažil som to pri svojom filme Nad oblohou, ktorý financovala OSN. Myslel som si, že dajú filmu pokoj, veď s OSN až taký problém nemajú. Mýlil som sa. Film bol zakázaný a cenzurovaný.
O čom bol ten film?
