|
Ján Štark mal ťažký život - no prežil ho so cťou. Nezlomili ma, hovorí. |
"Po rodičoch som Žid a celý život som pre to trpel. Boli to pritom čestní, pracovití a slušní ľudia. A takým som sa usiloval byť aj ja," spomína na svoj ťažký život 80-ročný Ján Štark, posledný Šuranec, ktorý prežil holokaust.
Otec Štark pochádzal z Trenčína a bol lekárom v Šuranoch. Keď prišla maďarská okupácia, chcel synovi zabezpečiť budúcnosť. Poslal ho do Maďarska naučiť sa reč, bez ktorej by sa neuplatnil.
"Ten jazyk mi dal zabrať, ale naučil som sa ho. Okrem toho som hovoril po nemecky a anglicky. Jazyky som však nevyužil. Krátko pred maturitou ma vyhodili zo školy a musel som ísť do pracovného tábora."
Pracoval s čakanom a podkopával nevybuchnuté bomby.
"Raz nám esesáci povedali, že sa presúvame inde. Vraj kto vládze, nech ide. Mal som omrznuté nohy a chcel som zostať. Jeden esesák mi pošepkal, že keď len trochu vládzem, aby som išiel. Zachránil mi tým život. Tých, čo zostali, hitlerovská mládež postrieľala."
V prvom pochode smrti mieril do Mathausenu. Väzni na vyčerpávajúcej ceste jedli od hladu všetko, čo im prišlo pod ruku - repku, žaby, slimáky. Koho pri tom uvideli vojaci, toho zastrelili.
V cieli bolo napísané: Tábor na zničenie. Štark na to spomína ťažko: "Keď som bol v Mathausene po šesťdesiatich rokoch, ten nápis som tam už nevidel. Ale zápach tiel z nehygienických podmienok som stále cítil."
Druhý raz pochodoval do Günskichenu. Cesta bola pokrytá mŕtvolami. Nemci vraždili guľkami dum-dum, ktoré ľudské telá roztrhali. Tam dostal smrtiaci týfus. Až na poslednú chvíľu tábor oslobodila americká armáda.
O chorého Štarka sa vojaci postarali. Ako cudzinci boli starostlivejší než spoluväzni. Štark mal ťažké srdce najmä na spoluväzňa, ktorého povýšili na dozorcu. "Kradol nám aj z päť dekov chleba, ktorý sme dostali na deň."
Keď sa začalo utrpenie mladého muža, mal 83 kilogramov. V táboroch schudol na 38. "Bol som kosť a koža. Keď som sa ohlásil, ten spoluväzeň ma udrel a zoslabený som padol na zem. Dlho po vojne som na neho nevedel zabudnúť."
Ľahký život pritom nemal Ján Štark ani po návrate domov. Z rodiny v Šuranoch nikoho nenašiel. Stal sa dedičom majetku, ktorý mu skonfiškovali. Dodnes ho nemá, no musel zaň zaplatiť "milionársku" daň.
A prišla ďalšia rana pod pás. "Národný výbor odo mňa žiadal zaplatenie daní, ktoré mu vraj dlhoval môj otec. Mal som dokázať, že ich zaplatil, no nevedel som ako. Siahali mi preto na plat. Aby som štátu nebol nič dlžný, predal som rodičovský dom."
Ako to všetko tento muž zvládol? Nezostal zatrpknutý na celý svet? Hovorí, že nie. V ťažkých chvíľach našiel zázemie v rodine. Tých, ktorí konali nečestne, nesúdi, nechá to na boha. "Nezlomili ma," dôrazne hovorí. "Mám pevnú náturu."
FOTO PRE SME - MIROSLAV ANTONI
