BRATISLAVA. Odchod z Afganistanu nevyzeral tak, ako si vo Washingtone alebo v Bruseli predstavovali koniec dvadsaťročnej vojny.
Prebiehal narýchlo, chaoticky, pridal sa k tomu navyše teroristický útok na ľudí, ktorí sa v poslednej chvíli pokúšali z krajiny ujsť. Dvadsať rokov po zvrhnutí vlády militantov z Talibanu sa k moci toto hnutie vracia.
Tento projekt je spolufinancovaný Európskou úniou prostredníctvom grantu Európskeho parlamentu. Tento článok odráža výlučne názory autorov a Európsky parlament nenesie žiadnu zodpovednosť za použitie obsiahnutých informácií.Hlavné rozhodnutia robili Spojené štáty, no dvadsať rokov po ich boku pôsobili aj spojenci z NATO, z ktorých väčšina je zároveň v Európskej únii.
Takisto Únia sa bude musieť vyrovnávať s prípadnou utečeneckou vlnou z krajiny, o ktorej sa už začína hovoriť.
V Bruseli sa len nesmelo hovorí o tom, koľko ľudí sú štáty ochotné prijať a nateraz to vyzerá tak, že každý člen si svoju "kvótu" určí sám.
Takisto sa začína spochybňovať to, či sa ešte Európa môže pri svojej bezpečnosti spoľahnúť na pomoc Američanov. Americký prezident Joe Biden totiž bezprostredne po stiahnutí posledných vojakov z Afganistanu vyhlásil, že Washington bude v budúcnosti oveľa viac sledovať vlastné záujmy.
Denník SME zostavil tím odborníkov z európskej a domácej politiky a nezávislých analytikov, ktorým pravidelne kladie otázky na európske témy.
Predošlý diel ankety môžete nájsť na tomto odkaze.
Odborníci tentoraz odpovedali na otázku:
Ako by sa mala Európska únia postaviť k utečencom z Afganistanu a aké lekcie by si mala z dvadsaťročnej vojny, na ktorej sa v rámci NATO väčšina jej členov podieľala, zobrať?
Michal Šimečka
europoslanec Obnovme Európu/Progresívne Slovensko
Prvé veľké ponaučenie z Afganistanu sa týka schopnosti NATO a západných spojencov "implantovať" - za pomoci vojenskej sily - demokraciu v odlišnom kultúrnom prostredí.
S demokraciou to zjavne nefunguje tak, že len "presadíte" demokratické inštitúcie do iného črepníka a sami od seba sa uchytia a začnú rozkvitať.
Na papieri to dlho pôsobilo, že sa podarilo vytvoriť v Afganistane funkčný štátny aparát, demokratickú vládu a bojaschopné bezpečnostné zložky - ale v rozhodujúcej chvíli sa ukázalo, že bez americkej vojenskej prítomnosti sa okamžite rozložili.
Druhé ponaučenie sa týka Európskej únie a jej závislosti od Spojených štátov v bezpečnostnej politike. Lebo napríklad dianie v Afganistane bude mať priamy dosah na bezpečnostné záujmy Únie, ale kľúčové rozhodnutia robili Američania.
Neznamená to nutne, že potrebujeme európsku armádu - ale ako EÚ potrebujeme autonómnu bezpečnostnú politiku, a byť schopní napríklad nasadiť vlastné jednotky do krízových oblastí v susedstve EÚ, kde sú ohrozené európske záujmy, aj bez Spojených štátov.
S Amerikou musíme a chceme spolupracovať v rámci NATO, ale európske záujmy a priority nie sú vždy a všade totožné s americkými. Musíme ich vedieť presadiť aj sami. S tým súvisí aj potreba rýchlejšieho rozhodovania v zahraničnej politike – žiadna iná veľmoc nehľadá zakaždým jednohlasnú zhodu 27 rovnocenných subjektov.
V čase medzinárodnej krízy sa ráta každá hodina a my si nemôžeme dovoliť týždne presviedčať politikov, ako je Viktor Orbán, aby rokovania netorpédovali pre svoje osobné záujmy.
Pri utečencoch nesmieme v prvom rade zabudnúť na ľudí, ktorí v Afganistane spolupracovali s európskymi vládami a ozbrojenými silami. Časť z nich sme dokázali evakuovať. Je správne a dôležité, že do operácie sa aktívne zapojila aj slovenská diplomacia, ktorá dokázala pomôcť aj rodinám slovenských občanov, aby sa dostali z Afganistanu.
No mnohým naďalej hrozí bezprostredné nebezpečenstvo, predovšetkým ženám a dievčatám. Musíme konať, kým Taliban v krajine skonsoliduje moc, a každý členský štát by mal pomôcť, ako môže a dokáže. Táto situácia nám zároveň pripomína, že je najvyšší čas dokončiť reformu spoločnej migračnej a azylovej politiky EÚ, aby sme zabránili chaosu priamo na kontinente v prípade, že sa zopakuje situácia z roku 2015.
Najlepšie pre nás aj pre ľudí v Afganistane by však bolo, ak by sme sa chybám z roku 2015 vyhli. Hoci vtedajšiu utečeneckú krízu v Európe automaticky spájame s konfliktom v Sýrii, najväčšmi k nej prispelo zníženie príspevkov pre tábory priamo na Blízkom východe. To sa nesmie opakovať.
A dôležité je takisto znásobiť humanitárnu pomoc pre ľudí priamo v Afganistane – po ozbrojenom konflikte a pandémii koronavírusu sa bez nej nezaobíde až 18 miliónov ľudí, teda takmer polovica obyvateľov Afganistanu. Poskytnutím tejto pomoci môžeme predísť migrácii miliónov zúfalých ľudí.
Monika Beňová
europoslankyňa Skupiny progresívnej aliancie socialistov a demokratov v Európskom parlamente/Smer-SD
Som presvedčená o správnosti humánneho prístupu a teda, že ľuďom, ktorí sú skutočne v núdzi, by sme sa mali snažiť pomáhať.
V rámci Európskej únie by sme preto mali byť schopní vytvoriť bezpečné útočisko pre tých, ktorí sú napríklad z dôvodu svojej spolupráce s jej členskými krajinami, prípadne aj s inými spojeneckými štátmi, reálne ohrození na životoch.
Ukončovanie dvadsaťročnej vojenskej misie, opätovné uchopenie moci Talibanom a samotný chaotický odchod z Afganistanu, vyvolávajú veľké množstvo otázok. Afganistan je nepochybne symbolom absolútneho zlyhania konceptu takzvaného globálneho šírenia demokracie. To znamená pretláčania západného videnia sveta, hodnôt či konceptu ľudských práv v akýchkoľvek podmienkach, bez dostatočného zohľadnenia historického kontextu a väzieb, a ak je to nevyhnutné aj za použitia sily.
Výraznejšie sa dostávajú do popredia aj otázky súvisiace s autonómnym rozvojom Európy v oblasti obrannej a bezpečnostnej spolupráce. Spojenecké angažovanie sa v Afganistane nás totiž skutočne stálo veľa vrátane ľudských obetí, a to bez toho, aby sme mali na vývoj situácie v krajine akokoľvek významný dosah.
Miriam Lexmann
europoslankyňa za Európsku ľudovú stranu/KDH
Prvou a veľmi vážnou lekciou je náš európsky postoj k NATO. Reči o spoločnej európskej obrannej politike sa za tridsať rokov nepremenili na skutky, pretože v členských krajinách nie je dostatočná vôľa na budovanie spoločných obranných štruktúr.
Musíme si uvedomiť, že jediným skutočným garantom našej spoločnej bezpečnosti je NATO, avšak ako členské štáty, žiaľ, nie sme schopní dostatočne financovať ani túto formu obrany.
Len 10 z 30 štátov NATO prispieva na vlastnú obranu dohodnutou sumou vo výške dvoch percent ročného HDP. Európske krajiny, ktoré sú členmi NATO, dnes tvoria len necelých 30 percent celkového spoločného rozpočtu na obranu v rámci aliancie.
Namiesto abstraktných diskusií o európskej armáde by sme sa preto mali zamerať na budovanie spoločných kapacít, ktoré by zvýšili našu obranyschopnosť a pomohli pri krízových situáciách, akou bola napríklad evakuácia z kábulského letiska.
Práve tam sme mohli opäť vidieť našu závislosť od vojenskej infraštruktúry amerického spojenca v dôsledku našich nedostatočných investícií do obrany.
Ďalším poučením je, že pri každej akcii musíme mať jasnú stratégiu podloženú kvalitnými spravodajskými informáciami a ich vyhodnotením. Tu sme ako spojenci fatálne zlyhali.
Považujem za dôležité a morálne, aby sme ponúkli bezpečnosť tým, ktorí sú v priamom ohrození vzhľadom na spoluprácu s nami ako spojencami. Čo sa týka širšej problematiky utečencov z Afganistanu, zastávam pozíciu, že naším európskym cieľom by malo byť poskytnúť pomoc ľuďom tam, kde žijú, aby nemuseli opúšťať svoje domovy.
EÚ má vyčlenené 1,4 miliardy na najbližšie štyri roky na veľmi potrebnú humanitárnu pomoc Afganistanu. Najväčšou výzvou bude, ako túto pomoc účinne a efektívne poskytnúť napriek tomu, že sa k moci dostal Taliban.
Naše hranice musia ostať dostatočne chránené aj v súvislosti so situáciou, ktorá teraz nastala na poľsko-litovských hraniciach s Bieloruskom, kde Lukašenko využíva migračnú krízu ako hybridnú zbraň proti EÚ.
Ivan Štefanec
europoslanec za Európsku ľudovú stranu/KDH
Členské štáty Európskej únie, ktoré sa zapojili do misie v Afganistane, by mali samy rozhodnúť o tom, koľko a ktorých občanov Afganistanu na svoje územie prijmú.
V prípade Slovenska bolo prioritou evakuovať tých jednotlivcov a skupiny, ktoré pomáhali príslušníkom našich ozbrojených síl a diplomatom, čo sa aj podarilo.
Európska únia by mala na režim v Kábule využiť všetky páky a prostriedky diplomatického a ekonomického tlaku, aby v čo najväčšej miere dodržiaval ľudské práva a nestal sa znova útočiskom pre teroristické organizácie.
Zároveň musíme tlačiť aj na ďalších aktérov, ako sú Čína, Rusko či Pakistan, ktorí majú na novú vládu vplyv, aby ho využili na stabilizáciu situácie a ochranu práv obyvateliek a obyvateľov Afganistanu.
Martin Klus
štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí SR
Už v roku 2020, rok pred stiahnutím sa Spojených štátov z Afganistanu, tvorili Afganci tretiu najpočetnejšiu utečeneckú komunitu vo svete.
Nejde preto o úplne nový fenomén, skôr o súčasť dlhodobého globálneho migračného problému.
Aktuálne evakuácie Afgancov sa čiastočne líšia tým, že ide o osoby nejakým spôsobom spolupracujúce s Európskou úniou, respektíve s členskými krajinami EÚ, ich rodinných príslušníkov alebo osoby, ktoré môžu byť ohrozené nástupom Talibanu.
Máme voči nim morálny záväzok aj za ich pomoc pri našom často život ohrozujúcom pôsobení v Afganistane. Sme presvedčení, že musí ísť o slobodné rozhodnutie každého členského štátu, komu a za akých podmienok sa rozhodne pomôcť. Treba si tiež uvedomiť, že môže ísť o vážny precedens pre našu spoluprácu s lokálnymi partnermi a zamestnancami v iných krízových oblastiach sveta.
Vo všeobecnosti považujeme za najdôležitejšie, aby afganskí utečenci mohli nájsť bezpečné útočisko v okolitých krajinách Afganistanu, kde poznajú jazyk a sú si etnicky i kultúrne blízki. S týmto zámerom je EÚ pripravená poskytnúť zvýšenú pomoc krajinám susediacim s Afganistanom na zvýšenie ich absorpčných kapacít.
Hĺbkový proces identifikácie poučení z Afganistanu sa ešte len začal, keďže sme sa doteraz sústreďovali na evakuáciu. Aby bol komplexný, potrebujeme o tom aj diskutovať so spojencami navzájom – s týmto cieľom bol generálny tajomník NATO poverený spustiť a viesť tento interný proces vyhodnotenia našej činnosti, aj chýb, strategických a operačných v Afganistane.
Avšak už teraz vieme povedať, že potrebujeme vyhodnotiť existujúci systém krízového manažmentu, rovnako v NATO, ako aj EÚ. Napríklad už samotná evakuácia, napriek úspešnej záchrane desiatok tisíc ľudí, vyzerala zvonka ako chaotická.
Rozhodujúcu diskusiu však očakávam o samotnom nastavení realistických cieľov misií a operácií, politických aj vojenských. Dobré plánovanie sa ukazuje minimálne rovnako kľúčové na konci misie, tak ako na jej začiatku.
Afganistan ukázal, že bez dôsledného budovania demokratických a dôveryhodných inštitúcií štátu zdola je ťažké cvičiť akcieschopnú a lojálnu armádu, ktorá má za úlohu tieto inštitúty štátu a spoločnosti chrániť a brániť, lebo spoločnosť ich nepovažuje za svoje vlastné. Hovoríme tomu "chýbajúce vlastníctvo".
S tým je spojená potreba strategickej trpezlivosti, keďže demokratizácia je dlhodobým procesom, čo sa potvrdilo i v prípade Afganistanu, najmä vzhľadom na východiskový stav spoločnosti.
Miroslava Pisklová
analytička Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku
V prvom rade by Európska únia mala urobiť všetko preto, aby postupovala čo najjednotnejšie, i keď vieme, že názory naprieč jej členskými krajinami sa aj dnes líšia, podobne ako to bolo aj počas migračnej krízy v roku 2015.
Napriek tejto minulej skúsenosti európski lídri v priebehu rokov nedospeli ku kompromisu a v otázke prípravy efektívnych mechanizmov riešenia budúcej migračnej krízy sme sa za ten čas významne neposunuli.
To nás aktuálne v situácii, keď sa potrebujeme vyrovnať s následkami odchodu amerických vojsk z Afganistanu s výhľadom migračnej vlny, stavia do pozície, v ktorej nám hrozia nezhody nahrávajúce populistom.
Cieľom európskych lídrov by preto mala byť prevencia významnejších interných konfliktov a okrem prvotného stanoviska, ktoré ministri vnútra členských krajín dosiahli na Rade ešte koncom augusta, by aktuálne mali zapracovať na bližšej dohode o riešení legálnych migrantov z Afganistanu.
EÚ by mala poskytnúť azyl aspoň tým, ktorí nám počas misie poskytovali podporu a sú preto dnes pod novou vládou Talibanu v ohrození života. Diskutuje sa aj o miestnych ľudskoprávnych aktivistoch, novinároch či ženách s deťmi, no bude potrebné konkretizovať rozsah tejto pomoci.
Už podľa prvotných ohlasov medzi lídrami EÚ vieme, že sa kolektívne budú snažiť predísť nekontrolovanému príchodu veľkého množstva afganských utečencov do Európy.
V minulosti bola EÚ v takejto snahe ochotná vyčleniť financie, uzavrieť migračnú dohodu s Tureckom a podobné riešenie, smerované najmä na Pakistan, Irán či Tadžikistan, môžeme očakávať aj teraz.
Silnou kartou, ktorú má EÚ momentálne v rukách, je humanitárna pomoc, od ktorej je Afganistan závislý. Tá je nateraz z našej strany plne zastavená, no jej obnovením by EÚ mohla kontrolovať jej implementáciu a spôsob novej vlády Talibanu v krajine. Zabudnúť nesmieme ani na afganské ženy a ich práva.
Inšpiráciou v tomto smere môže byť iniciatíva prezidentky Zuzany Čaputovej a islandskej premiérky, na ktorú by európski lídri mali skúsiť nadviazať.
Koniec misie v Afganistane aj chaotický spôsob jej ukončenia zároveň zanechávajú lídrom EÚ silný podnet na zamyslenie sa nad potrebou lepšej schopnosti starať sa o svoju bezpečnosť, či už prostredníctvom väčšej angažovanosti vo svojom okolí, alebo na zahraničných misiách, ktorých neúspech by mohol mať pre našu bezpečnosť priame implikácie.
V súvislosti s tým opätovne ožila téma strategickej autonómie EÚ a našej prílišnej závislosti od Spojených štátov a ich vojenských spôsobilostí. Odhliadnuc od kritiky jednostrannosti Bidenovho kroku, ktorým definitívne stiahol americké vojská z Afganistanu, treba mať na pamäti, že pozícia EÚ k Spojeným štátom sa v globálnom meradle ani v rámci NATO výhľadovo ešte roky nezmení.
Lídri EÚ by si preto na základe aktuálnej situácie mali uvedomiť, že napriek oslavovanému Trumpovmu odchodu z Bieleho domu nemôžeme od Bidenovej ani inej budúcej americkej administratívy očakávať, že nebude uprednostňovať americké národné záujmy pred tými ostatnými.
Okrem financovania humanitárnej pomoci alebo migračných dohôd s inými krajinami by preto nemali zabúdať na významné investície do rozvoja a integrácie európskej obrany, ktoré však boli v dôsledku koronakrízy v rámci aktuálneho viacročného finančného rámca znížené o päť miliárd eur.
Martin Ehl
analytik denníka Hospodářské noviny
Európska únia by sa mala k utečencom postaviť čelom. Tým, ktorí prídu až k hraniciam Únie, ponúknuť štandardnú azylovú procedúru.
Tým, ktorí utečú do okolitých krajín, pomôcť aspoň finančne.
Únia je spoluzodpovedná za vývoj posledných dvadsiatich rokov v Afganistane, kde sa síce Európania viezli na zadnom sedadle Američanmi riadeného auta, ale to im nebráni prevziať časť zodpovednosti.
Lekcia by mala byť, že budovať štát podľa pravidiel liberálnej demokracie niekde, kde s ňou nemajú ani elementárnu skúsenosť, je pomerne zložité, ak nie priamo nemožné. Aplikovať ju môžeme hneď v našom susedstve v Mali, kde by sme mali zvážiť, ako tam ďalej pôsobiť v situácii, ktorá je v mnohých aspektoch podobná tej afganskej.
Európania by sa mali sústrediť na krízy vo svojom susedstve a hľadať ich riešenia. Situácia v Saheli krízou je, ale nedá sa riešiť existujúcimi nástrojmi. Treba inovatívnejší prístup, ktorý by mal stáť na niečom, čo už samo osebe je pomerne zložité: jednotnejší prístup členov Únie, teda spoločná zahraničná a bezpečnostná politika.
