ĽVOV, BRATISLAVA. Malá opotrebovaná tlačiareň neprestajne vrčí a vypľúva prefotené dokumenty. Tak trochu zavadzia v úzkom priestore, ktorý vyzerá ako miniatúrna čakáreň u lekára. Na lavici tu skutočne sedávajú ľudia, ktorí neraz potrebujú aj odbornú pomoc.
Aljaksej Franckevič to vie, o ich traumách počúva dennodenne. Jedného chlapca zmlátili a mučili, ďalší zjazvený mladík sa bojí o priateľku, ktorá pred represiami bieloruského režimu nestihla utiecť. Príbehov je veľa, no starostí ešte viac, takže mnohé zážitky krajanov si Aljaksej dokáže vypočuť jedine za pochodu.
Štyridsaťšesťročný muž so svižnými pohybmi je bieloruský disident, ktorý sa usadil v ukrajinskom Ľvove a teraz pomáha ľuďom s podobným osudom.
Založil Bieloruské krízové centrum na pomoc ľuďom, ktorí utekajú pred režimom Alexandra Lukašenka. Aljaksej im zháňa psychológov, právnikov, ale podarilo sa mu už do centra prilákať aj jazykovú lektorku, ktorá bude učiť ukrajinčinu, aby sa mohli Bielorusi rýchlejšie aklimatizovať.
„Ľvov je pre väčšinu z nich iba prestupná stanica na ceste do Poľska,“ vysvetľuje Aljaksej, zatiaľ čo do ruky berie ďalší bieloruský pas. Tentoraz mu ho podáva mĺkva blondína.
