Mám doma tisíce kníh, zobrať som si mohla len pár, spomína na náhly odchod z Kábulu afgansko-slovenská režisérka SAHRAA KARIMI. Vlasť opustila krátko po tom, ako hlavné mesto Afganistanu ovládol Taliban. V súčasnosti je v Kyjeve.
V rozhovore pre denník SME opisuje svoj útek, spomína, či bolo možné slobodne tvoriť filmy aj počas občianskej vojny a vysvetľuje, prečo si myslí, že americký odchod bol zradou súčasnej generácie mladých Afgancov.
Nebojím sa návratu do vlasti, ale chcem mať záruky, že sa mi nič nestane, hovorí prvá žena na čele organizácie Afghan Film, ktorá je zároveň členkou Slovenskej filmovej a televíznej akadémie.
Aké boli pre vás posledné týždne v Kábule?
Zmätočné a chaotické. Najprv k nám začali prichádzať správy, že Taliban obsadzuje veľké mestá v provinciách.
Videli sme, že ľudia proti nim začali protestovať, do ulíc sme vyšli aj my v Kábule. Mysleli sme si, že už sa proti militantom bude bojovať, že sa ľudia postavia na stranu vlády. Potom však prišli aj správy, že velitelia armády sa dohadovali s Talibanom a bez boja mu odovzdávali stanovištia.
Ako ste to vnímali?
Nechápala som, že tie isté mestá, kde sa ešte nedávno odohrávali demonštrácie proti Talibanu, si už po pár dňoch hnutie privlastňovalo. To ma šokovalo.
Utiekol pred Talibanom: Ghání nebol demokrat, Taliban si nedovolí to, čo on Čítajte Túto sobotu sa potom objavili správy, že Taliban ovláda Kandahár, Herát, Mazar-i-Šaríf a že sa blíži na Kábul. Ja som tomu neverila.
V nedeľu som sa ráno vydala do banky, aby som si vybrala peniaze. Tam boli tisíce ľudí. Čakala som asi dve hodiny a potom sme začuli výstrely.
Povedali nám, že Taliban už prišiel do mesta a my musíme odísť, inak nás zabijú. Že peniaze si už nemôžem vybrať. Ukázali mi tajný východ, vyšla som a začala som utekať.
Kam?
