Izrael vyhlásil nezávislosť 14. mája 1948. O deň neskôr sa začal exodus státisícov Palestínčanov na súčasný západný breh, do pásma Gazy alebo do susedných štátov.
Vtedy ešte dúfali, že sa raz vrátia do svojich domovov. Prehraté vojny arabských štátov a časový odstup však spôsobili, že skoré vyriešenie ich štatútu bolo veľmi málo pravdepodobné.
Status utečenca si Palestínčania posúvajú už generácie. V Libanone nemajú občianstvo a štát to zdôvodňuje tým, že ak by týchto ľudí, ktorí na jeho území žijú už sedemdesiat rokov, plne integroval do spoločnosti, už by sa nemohli vrátiť domov.
Libanon sa potápa. Reportáž z krajiny rok po výbuchu v prístave Čítajte Vrátime sa, je jedno kedy
„Vrátime sa do Palestíny, otázka nie je, či sa tak stane, ale kedy sa tak stane,“ hovorí odhodlane Waffa Issá, mladá palestínska žena, ktorá v meste Sidon kúsok od Bejrútu vedie projekt organizácie Nashet. V rámci neho zamestnáva palestínske ženy, aby mali trvalý príjem.
Waffa v pekárni, ktorú prevádzkuje aj vďaka slovenskej pomoci. (zdroj: SME - MATÚŠ KRČMÁRIK)Okrem iného pečú aj takzvaný jeruzalemský chlieb a na trhoch predávajú džem. Slovenská agentúra SlovakAid im pomohla pri kúpe pece.
„Ak by som sa nevrátila aj ja osobne, určite sa vrátia moje deti alebo vnúčatá,“ hovorí žena, ktorej rodina pochádza zo severného Izraela, kúsok od hranice s Libanonon. Ona sama sa narodila v palestínskom utečeneckom tábore Šatíla v Bejrúte.
Rovnako ako väčšina palestínskych utečencov v krajine nemá libanonské občianstvo. Namiesto občianskeho preukazu alebo pasu má len doklad o pobyte. Niektoré arabské krajiny ho uznávajú ako cestovný doklad, no väčšina sveta nie.
Palestínčania tiež v krajine nemôžu pracovať na kvalifikovaných miestach. Nemôžu byť právnikmi, lekármi alebo projektantmi. Aj toto je súčasťou „integrácie“, ktorú si libanonská vláda nepraje.
Väčšina z nich tak pracuje nelegálne a ak sa aj zamestnajú, majú spravidla nižšie platy ako miestni Libanončania a nemajú ani sociálne poistenie.
Issá poskytuje utečenkám plat v stovkách dolárov, teda peniaze, ktoré sú po dvojročnej inflácii v Libanone luxusným príjmom. Ženy často zarábajú viac ako ich manželia, čo mení aj rozdelenie spoločenských úloh v ich komunite.
Nejde len o pečenie. Ide tiež o pozdvihnutie sebavedomia palestínskych žien, ktoré netrpia len svojím utečeneckým štatútom, ale aj postojmi v konzervatívnej spoločnosti.
Issá zamestnáva spolu 50 žien, z toho sedem na plný úväzok.
Nemajú kde behať
Teraz ako slon, hovorí lektorka deťom a rukami naznačuje chobot. Prihovára sa im počas hodiny jogy v malom priestore medzi vysokými bytovkami.
V palestínskom utečeneckom tábore je to jedno z mála miest, kde majú deti prístup k slnečnému svetlu bez toho, aby na neho museli hľadieť z úzkych ulíc alebo cez okno.
Zároveň je to jedno z mála miest, kde sa deti môžu hrať. „Doma ich hrešia, keď behajú a robia hluk, v škole ich zas nútia sedieť a memorovať veci. Hodiny telesnej výchovy sa nahrádzajú inými predmetmi. Deti sa však musia vyblázniť,“ hovorí Abú Rašídová z organizácie UNICEF s tým, že deti nemajú ani výtvarnú výchovu.
Lektorky tam dievčatá a chlapcov učia napríklad, ako rozoznať sexuálne obťažovanie, o rovnosti pohlaví alebo práve jogu.
Deti opúšťajú tábor len niekoľkokrát do roka, a to buď počas sviatkov, alebo keď idú navštíviť členov rodiny v iných častiach Bejrútu.
Utečenecký tábor vyvoláva podľa názvu dojem, že ide o množstvo stanov, v ktorých ľudia čakajú na návrat do vlasti. Niekedy to tak naozaj bolo, ale dnes to už neplatí.
Tábor Burdž Baradžne, kde sa hodiny jogy odohrávajú, vznikol ešte v roku 1949, keď ho založil Červený kríž. Jeho časti zničil Izrael pri invázii v roku 1982.
Nachádza sa len štyri kilometre od centre Bejrútu, kúsok od obytných domov, kde má svoju základňu Hizballáh. Pôvodne v ňom malo žiť 3500 ľudí, no postupne sa začal plniť. Teraz ich tam žije viac ako 40-tisíc.
A tak sa pôvodne stanový tábor zmenil na husto obývanú oblasť pripomínajúcu slum. Ak v uličkách Burdž Baradžne rozpažíte ruky, väčšinou sa dotknete oboch strán ulice. Tak nahusto sú tu postavené domy.
Nad hlavou visia nekonečné káble. Elektrické, telefónne, tesne nad hlavou, husto medzi sebou zamotané, chvíľami sa treba zohýbať. Keď prší, skratom sa vyhnúť nedá. „V posledných rokoch tu zomrelo asi 60 detí, ktoré zasiahol prúd z káblov,“ hovorí Rašídová.
Vojna a palestínska úloha v nej
Palestínčania začali prichádzať do Libanonu na konci 40. rokov minulého storočia, no napätie medzi nimi a väčšinovou populáciou sa naplno prejavilo až o dve desaťročia neskôr.
Vtedy aj vďaka prílevu palestínskych utečencov po dvoch vojnách s Izraelom na prelome 60. a 70. rokov stratili maronitskí kresťania (východná katolícka cirkev, ktorá za svoju hlavu uznáva pápeža, ale neriadi sa rímskym obradom) v Libanone väčšinu a spor moslimov a kresťanov o palestínskych utečencov vyhrotil napätie v krajine.
Na konci roka 1970 sa do Libanonu presunulo vedenie Organizácie za oslobodenie Palestíny, ktorú predtým vyhnali z Jordánska. Z juhu Libanonu útočila na Izrael.
Išlo o združenie viacerých milícií, no lojalitu všetkých z nich mal Jásir Arafat, legenda palestínskeho odboja. Práve jeho tvár je dodnes súčasťou života Palestínčanov v táboroch, keďže sa objavuje na nespočetnom množstve vylepených plagátov.
V roku 1975 sa moslimovia dostali v Bejrúte do konfliktu s kresťanskými milíciami falangy a začala sa vojna, ktorá trvala až do roku 1990. Arafat spočiatku nechcel do konfliktu zasahovať. Urobil tak však rok po jeho vypuknutí, keď falangisti obliehali dva palestínske tábory.
Milície vo vojne bojovali podľa náboženských línií, za pätnásť rokov vojny sa do nej zapojili Izrael aj Sýria, vzniklo šiitské militantné hnutie Hizballáh, dnes najsilnejšia politická aj vojenská sila v krajine. Počas vojny zomrelo približne 150-tisíc ľudí.
Miesto masakry
V roku 1982 zavraždili kresťanského libanonského prezidenta Bašíra Džamáila. Občianska vojna vtedy vrcholila a kresťanské milície to nechceli nechať len tak. Miestom ich odvety sa stali dva palestínske utečenecké tábory Sabra a Šatíla.
“Máme rýchlotesty zo Slovenska, bez tej pomoci by mi tu ľudia zomierali.
„
Pomohla im izraelská armáda, ktorá sa už zapojila do vojny, aby zastavila útoky palestínskych milícií na juh územia židovského štátu. Tábory obkľúčila a začala ich ostreľovať. Potom sama pozvala kresťanské milície, aby svoju odvetu v táboroch vykonali.
Odhady počtu obetí sa rôznia, niektoré hovoria o 460 zavraždených Palestínčanoch, iné o 3500. Išlo však o masakru, ktorá bola symbolickou pre celú občiansku vojnu. Obeťami totiž neboli len bojovníci vojny, ale aj bežní civilisti, ktorí prišli o svoje domovy a hľadali útočisko v susednom štáte.
Šatíla existuje dodnes a dodnes je v nej aj vidno, že idea palestínskeho oslobodenia prežíva. Kým na palestínskych územiach medzi sebou bojujú Fatah a Hamas, na plagátoch v Šatíle vidno stretnutie Jásira Arafata a šejka Ahmada Jásina, ktorý zakladal Hamas.
„Sme v tom spolu,“ píše sa pod ich fotografiou. Ak tu medzi sebou bojujú rôzne skupiny, väčšinou je za konfliktom príslušnosť ku gangom a nie politika.
Aj Šatíla je plná úzkych uličiek, fotografií „mučeníkov“, ktorí zomreli pri boji s Izraelom, nachádza sa v nej aj cintorín ľudí, ktorí zomreli pri boji za palestínsku vec v Libanone. Paradoxne sa tu však stráca palestínsky charakter tejto štvrti.
Keď začali do Libanonu prichádzať utečenci z iných oblastí sveta, aj oni mierili prioritne do Šatíly. V súčasnosti sú tu už tak Palestínčania menšinou, väčšinu tvoria Sýrčania, ale žijú tam aj Bangladéšania či Filipínčania. Waffa sa tam už ani nevracia.
Bez slovenskej pomoci by ľudia zomierali
Sestra Magda z Belgicka pôsobí v Bejrúte od 70. rokov minulého storočia. Od začiatku sa venuje palestínskym utečencom, no prevažne tým kresťanským, ktorí medzi nimi tvoria menšinu. Aj oni ušli v roku 1948, odvtedy ich celé generácie žijú v táboroch.
Stretávame sa v kopcoch nad Bejrútom, kde Magda pôsobí od roku 1987. Vtedy ešte prebiehala občianska vojna. Spočiatku viedla kuchyňu pre deti palestínskych utečencov, neskôr dostala na starosť celý tábor.
V tábore, ktorý je oveľa menej preplnený než Šatíla a vyzerá skôr ako menšia dedina, žije okolo 550 rodín, medzi nimi niekoľko moslimských a libanonských.
Od výbuchu má traumu aj moja mačka. Predstavte si, ako to vplýva na deti Čítajte „Máme rýchlotesty zo Slovenska, bez tej pomoci by mi tu ľudia zomierali,“ zdôrazňuje. V tom jej zvoní telefón. Matka štyroch detí mala pozitívny test na nový koronavírus. „Je to veľký problém, lebo celé rodiny tu žijú na kope a nemáme priestor na izoláciu,“ povie, keď dotelefonuje.
Pre Palestínčanov je veľmi ťažké nájsť si prácu. Spomína na prípad rodiny, kde manžel pracuje ako opravár práčok, žena v továrni na lieky. Ona má plat 800-tisíc libier, teda približne 40 dolárov. Pritom majú jedenapolročné dieťa, o ktoré sa v pracovnej dobe nemá kto postarať, a tak im pomáhajú rádové sestry.
„Aspoň, že nám chodia miestni lekári pomáhať zadarmo, čo je projekt, ktorý v roku 2017 u nás spustila Univerzita svätej Alžbety,“ hovorí sestra Magda.
Ako hlavnú misiu si v posledných rokoch určila, aby deti chodili do školy. Nie je to jednoduché, mnohí nemajú na uniformu, na školu alebo na dopravu do školy.
Preto sestra Magda pochodila všetky rodiny a sľúbila im, že z darcov príspevkov im zaplatí autobus. A potom prišla pandémia.
„Nemajú notebooky alebo tablety. Tak sme im zháňali aj to,“ hovorí.
Dočasný celoživotný exil
Kresťanka Zakíja sa už domov do Palestíny asi nevráti. (zdroj: MILAN ZBOŘIL)V jednom z domov nad Bejrútom býva Zakíja. Má 91 rokov, dom plný svätých obrázkov a fotografií rodiny. Ona sama deti nemá.
Aj Zakíja opustila súčasné územie Izraela v roku 1948. V „dočasnom“ exile žije viac ako sedem desaťročí. Do vlasti sa zrejme už nevráti. Dožije na úteku ako mnohé generácie pred ňou.
Palestínčania ostali niekde na pomedzí. Domov sa vrátiť nemôžu, v krajinách, kde žijú, ich neberú ako plnohodnotných občanov. Možno nie ja, ale moje vnúčatá určite, znejú mi v ušiach slová Waffy.
Cestu podporila Ambrela so slovenskou rozvojovou agentúrou Slovak Aid
a EÚ cez program DEAR.
