Videl som, ako priviezli telá, ktoré sa už nepodobali na ľudí, spomínal Libanonec WALID EL HAJJ, ktorý má slovenskú matku. V hornatej oblasti Libanonu Šuf založil záchranku a zasahoval aj pred rokom pri výbuchu v prístave v neďalekom Bejrúte.
Stretli sme sa v centrále jeho záchranky. V rozhovore opisuje, ako sa z mladíka, ktorý na Slovensku vyštudoval elektrotechniku, stal záchranár, aké problémy to prinášalo, ako mu v rozbehu pomáha finančná pomoc zo Slovenska a ako plánuje novú sanitku a nové záchranné centrum,
„Cez pandémiu mi volali stále, musel som brať lieky na psychiku, aby som to zvládal,“ spomína 32-ročný El Hajj na najrušnejšie mesiace svojej záchranárskej kariéry.
Ako ste sa dostali na Slovensko?
Moji rodičia sa zoznámili na vysokej škole na Slovensku, ja som narodil v Libanone, kde som žil trinásť rokov. Potom mi umrel otec a pre mamu bolo ťažké ostať pracovať v Libanone, tak sme sa presťahovali do Starej Turej.
Na Slovensku som vyštudoval elektrotechnickú školu, zapadnúť však bolo pre mňa náročné. Radšej som sa vrátil do Libanonu a začal pracovať ako elektrikár, otvoril som si tiež obchod s elektronikou.
Ako vám napadlo, že by ste mohli byť záchranárom?
Libanonský aktivista: Výbuch bol zosobnením všetkého, čo tu nefunguje Čítajte Kamarát v dedine mal v tomto období nehodu. Mal tri bodné rany v bruchu, zlomenú panvu a nohu.
Na príchod najbližšej vybavenej sanitky musel čakať štyridsať minút. Vtedy som dostal nápad, že pôjdem do Červeného kríža, aby som sa naučil pomáhať ešte pred príchodom sanitky.
Za dva roky som sa tam naučil poskytovať prvú pomoc a v rámci nej aj pokročilejšie úkony. Z vlastných peňazí som si kúpil výbavu na pomoc, kyslíkovú fľašu, obväzy... Dobrovoľníci tam zväčša chodia raz týždenne, ja som chodil častejšie, aby som sa viac naučil a mohol jazdiť sanitkou. Naučil som sa, ako sa vedie centrum, kde sa autá prerábajú na sanitky, aby som si mohol otvoriť vlastnú záchrannú službu.
Kedy ste založili záchranku?
Začali sme na tom robiť v roku 2017. V dedine sa už vtedy vedelo, že pomáham v Červenom kríži a že ma na ceste k cieľu nemôže nikto zastaviť. Skrachoval aj obchod, lebo som naň nemal čas.
Nebolo to však jednoduché. Ak tu chcete niečo podobné otvoriť, nemôžete o tom verejne hovoriť, lebo miestni politici by to zastavili. V našom prípade ide o drúzsku stranu PSP, ktorá chcela mať záchranku pod svojou kontrolou, ale nikdy to neurobila.
Doteraz majú s nami problémy, lebo sme ich nepustili do vedenia záchranky. Hovoria, že patríme k Hizballáhu a podobné reči. My však nepatríme nikomu, nemáme politické ambície. Pomáha nám SlovakAid a miestni ľudia dobrovoľnými príspevkami, žiadni politici.
Vďaka tomu postupne kupujeme zariadenia a teraz pripravujeme druhú sanitku. Ak by nám pomáhali politici, nepotrebovali by sme od ľudí zbierať príspevky po dolároch.
Koľko ste vyzbierali od dedinčanov?
O záchranke sme na facebooku napísali v marci 2018, keď sme založili neziskovku Rozvoj pre život a mier. Za osem mesiacov od spustenia výzvy sme vyzbierali dosť na to, aby sme mohli kúpiť sanitku, ktorá nás vyšla na približne 50-tisíc dolárov. Strany neprispeli a vďaka tomu nám ľudia viac dôverujú.
Darovanie núdznym je súčasťou libanonskej kultúry. V Libanone teraz totiž nie sú v lekárňach lieky, tak nám každý, kto prichádza zo zahraničia, nosí nejakú škatuľu, aby sme mohli rozdať lieky dedinčanom.
Lieky nám privážajú z Kataru aj Saudskej Arábie, niekedy donesú aj jednu tabletku. Ak ľudia potrebujú lieky, volajú, či to vieme vybaviť. Nejde len o nás, ak niekto potrebuje peniaze napríklad na operáciu, dedina sa na to vyzbiera.
Ako často vám volávajú ľudia?
Najprv toho bolo menej, ale teraz nám volávajú aj z okolitých dedín, kde sme rozdali naše číslo. Mesačne to býva približne tridsať výjazdov, teda jeden alebo dva denne. Snažíme sa byť pri pacientovi do piatich minút, čo je s jednou sanitkou náročné.
S akými problémami najčastejšie volajú?
