Zdalo sa, že to nebude ničím výnimočný deň. Spomína na 4. augusta minulého roka Šarbel Basil, ktorý vedie rodinnú reštauráciu Chef v centre Bejrútu. Pred päťdesiatimi piatimi rokmi ju založil ešte jeho otec.
„Nemali sme veľa ľudí, pandémia znížila počet zákazníkov,“ hovorí po roku, keď sedíme v reštaurácii v štvrti Džamajze. „Podvečer som mal dvoch zákazníkov, keď sme začuli niečo ako výbuch bomby.“ Zvuk si pamätal ešte z občianskej vojny.
Po chvíli prišla tlaková vlna a reštaurácia sa začala otriasať. Basil nakrátko stratil vedomie. „Keď som sa prebral, videl som, že je všetko zničené. Nevedeli sme, čo sa deje, život sa mi zmenil za pár sekúnd,“ spomína.
Satelitné zábery pred a po ukazujú zdevastovaný prístav v Bejrúte Čítajte Jeden z jeho kolegov stratil veľa krvi. Basil volal sanitku, no nikto mu neodpovedal. Keď sa jeho, druhého kolegu a suseda snažil dostať do nemocnice, bola plná a povedali mu, aby ho previezol mimo Bejrútu. Všetky zariadenia v libanonskej metropole na tom totiž boli rovnako.
Keď sa presúval, na uliciach videl ľudí s otvorenými ranami na hlave či rukách.
Basil vtedy nevedel, čo sa deje, rovnako ako väčšina Bejrúťanov. Podobne ako on očakávali také teroristické útoky, aké zažívali počas občianskej vojny v rokoch 1975 až 1990. V bejrútskom prístave však vtedy vybuchol obrovský sklad s takmer tritisíc tonami dusičnanu amónneho.
Pomoc z Hollywoodu
Pri výbuchu zomrelo 220 ľudí, zranilo sa ich asi 7500 a minimálne 300-tisíc stratilo domovy. Celé časti mesta sú navyše zničené dodnes, pričom úrady stále nevyšetrili, kto je za výbuch zodpovedný. Krajina nemá žiadnu trvalú vládu, ktorá by na vyšetrenie tlačila, a ocitá sa tak v čoraz väčšom rozklade.
Aspoň Basilov príbeh však dopadol pozitívne.
