NICE. Výbor UNESCO v utorok zaradil na zoznam svetového dedičstva juhofrancúzske mesto Nice. Informovala o tom agentúra AFP.
UNESCO na svojom twitterovom účte v utorok označilo Nice známe svojím miernym podnebím za "zimné stredisko Francúzskej riviéry".
Nice sa tak pridalo k ďalším vyše 40 francúzskym miestam zapísaným na zozname svetového dedičstva vrátane parížskeho nábrežia rieky Seina, katedrály Notre Dame v Amiens, obce Le Mont-Saint-Michel či vybraných oblastí v údolí rieky Loira.
Nice je s aglomeráciou takmer milión obyvateľov po Marseille druhou najväčšou metropolitnou oblasťou na Francúzskej riviére a piatym najľudnatejším mestom vo Francúzsku, pripomína AFP.
Zároveň ide o turistické centrum, ktoré ročne navštívia milióny turistov. Tamojšie letisko je jedno z najvyťaženejších vo Francúzsku.
Nielen Nice
Výbor ďalej na svoj zoznam pridal úsek rímskeho limesu pozdĺž rieky Rýn, ako aj nemecké židovské kultúrne dedičstvo či banský areál na ťažbu zlata v Rumunsku.
Zápis do zoznamu UNESCO tak získali mestá Mainz, Worms a Speyer, ktoré sú jednými z kolísok židovskej kultúry v Európe a označujú sa aj ako "Jeruzalem na Rýne". Medzi zachované židovské pamiatky zo stredovekého obdobia v tejto oblasti patria cintoríny, synagóga či rituálny kúpeľ mikve.
Výbor UNESCO pre svetové dedičstvo toto rozhodnutie prijal počas svojho 44. zasadnutia, ktoré sa v týchto dňoch koná v čínskom meste Fu-čou, a to prevažne formou videokonferencie.
Úsek niekdajšej hranice Rímskej ríše - Limes Romanus - v oblasti Rýna, ktorý siaha od obce Rheinbrohl po holandské pobrežie Severného mora, predložili na zápis Holandsko a západonemecké spolkové krajiny Severné Porýnie-Vestfálsko a Porýnie-Falcko.
Agentúra DPA pripomína, že výbor UNESCO z procedurálnych dôvodov v pondelok odložil rozhodnutie o zapísaní "Hranice Rímskej ríše – Dunajský Limes" na svoj zoznam. Stalo sa tak po jednostrannom odstúpení Maďarska z pôvodného projektu. Rozhodnutie by však mohlo padnúť ešte tento týždeň.
Na zoznam UNESCO už v roku 2005 pribudli i Hornogermánsko-rétsky Limes, niekdajšia 550-kilometrov dlhá vonkajšia hranica rímskeho impéria medzi riekami Rýn a Dunaj. Od roku 1987 je v zozname zapísaný aj britský úsek rímskeho limesu, tzv. Hadriánov val.
Rumunská radosť
Rumunsko zase privítalo, že UNESCO na svoj zoznam zaradilo pozostatky tamojšieho rímskeho baníckeho komplexu na ťažbu zlata z druhého storočia, ktorý leží na západe krajiny v obci Rosia Montana v Apusenských vrchoch, informovali agentúry Reuters a AFP.
Podľa Medzinárodnej rady pre pamiatky a sídla (ICOMOS) - poradného orgánu výboru UNESCO - ide o "najvýznamnejší a najrozsiahlejší komplex baní na ťažbu zlata, aký je v súčasnosti na svete známy".
V tejto lokalite však kanadská firma Gabriel Resources plánovala výstavbu najväčšej európskej otvorenej bane na ťažbu zlata a v súčasnosti preto od Rumunska žiada náhradu škody za pozastavený projekt vo výške 4,4 miliardy dolárov (3,7 miliardy eur).
Spoločnosť navyše tvrdí, že Rumunsko žiadosťou o zaradenie na zoznam UNESCO porušilo povinnosti vyplývajúce z uzavretých investičných dohôd.
Vláda v Bukurešti, ktorá má v tomto projekte 20-percentný podiel, oficiálne stiahla podporu výstavbe bane v roku 2014 po niekoľkomesačných protestoch.
Jeden z najväčších zástancov projektu, starosta obce Rosia Montana Eugen Furdui, v reakcii na krok výboru UNESCO pre televíziu Digi24 povedal, že ide o "zlé rozhodnutie pre komunitu a krajinu", ktoré neprinesie výhody, ale len záväzky.
Pamiatky z Latinskej Ameriky
Na zoznam bolo zaradené aj 2300 rokov staré slnečné observatórium v Peru, ktoré podľa najnovších štúdií umožňovalo pozoruhodne presné astronomické pozorovania.
Observatórium Chanquillo neďaleko mesta Casma v peruánskej púšti pozostáva z 13 kamenných veží postavených na vrchole hory, ktoré sa zrejme využívali ako kalendár. Vedci však dlho nevedeli prísť na to, na aký účel tieto ruiny, ležiace približne 400 kilometrov severne od metropoly Lima, slúžili.
V roku 2007 však autori štúdie publikovanej v časopise Science prišli s názorom, že časť kamenných veží vztýčených v rokoch 200-300 pred naším letopočtom "označovala letný a zimný slnovrat" a "sčasti išlo o slnečné observatórium". Veže boli totiž postavené tak, aby zaznamenávali rozličné pozície slnka a tak dokázali určiť "presné dátumy," uviedli autori štúdie - peruánsky archeológ Ivan Ghezzi a jeho britský kolega Clive Ruggles.
Celá štruktúra fungovala ako obrovské hodiny, ktoré merali plynutie času v rámci roka. So veľkou presnosťou dokázali zmerať mesiace, slnovraty, rovnodennosť a určiť tak obdobie sadby a zberu úrody, ako aj náboženských sviatkov. Pravdepodobne išlo o miesto uctievania Slnka - objekty na východ a západ od veží sú pozostatkami štruktúr využívaných na rituálne obety. Celý komplex chránili múry pevnosti postavené z kameňa, blata a kmeňov stromov. Hoci má celý areál 5000 hektárov, prebádané bolo podľa Ghezziho len jedno percento jeho rozlohy.
Koronavírusová pandémia však vlani narušila priebeh archeologických vykopávok v Peru, keď boli mnohé náleziská so vzácnymi objektmi z predkolumbijskej éry ponechané napospas zlodejom, ktorí s nálezmi obchodujú na čiernom trhu. Problémy sa dotkli i observatória Chanquillo, kde farmári žijúci v blízkom okolí využili nedostatok kontroly a rozšírili svoje polia až za hranice tohto významného miesta.
Záhrada či katedrála
UNESCO zaradilo na zoznam UNESCO i štyri ďalšie pamiatky v Latinskej Amerike. Ide o tropickú záhradu v Brazílii, ktorú navrhol záhradný architekt Roberto Burle, modernistický kostol architekta a staviteľa Eladia Dieste v Uruguaji, múmie kultúry Chinchorro v Čile a katedrálu v mexickom meste Tlaxcala.
Katedrála a kláštor Nanebovzatia Panny Márie v Tlaxcale juhovýchodne od mexickej metropoly boli počas ranných fáz španielskej kolonizácie Ameriky kľúčová pre šírenie kresťanstva. Ide o jednu z prvých náboženských stavieb svojho druhu, ktorá vznikla v roku 1526. Patrí medzi viac ako desiatku kláštorov, ktoré pred vyše 500 rokmi postavili františkánski, dominikánski či augustiniánski misionári na svahu sopky Popocatépetl.
Ako pripomína AFP, 14 kláštorov v Mexiku pochádzajúcich zo začiatku 16. storočia bolo na zoznam UNESCO zaradených už v roku 1994, avšak katedrála v Tlaxcale sa vtedy tejto pocty nedočkala napriek svojmu historickému významu. Podľa mexického ministerstva kultúry slúžila ako "duchovný, politický, architektonický a estetický experiment" v evanjelizácii a založení Nového Španielska. Stavba sa vyznačuje viacerými pozoruhodnými prvkami vrátane samostatne stojacej veže, otvoreného átria, dreveného kazetového stropu, ktoré pripomínajú španielsky mudéjarský architektonický štýl ovplyvnený islamskou kultúrou.
