ŽENEVA. Postavenie a právnu ochranu utečencov, teda osôb, ktoré sa ocitli mimo svojej krajiny pôvodu a majú opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, náboženských či politických dôvodov, zadefinoval Dohovor o právnom postavení utečencov.
Od jeho prijatia na ženevskej Konferencii Organizácie Spojených národov (OSN) uplynie v stredu 28. júla 70 rokov.
Prvé problémy nastali po ruskej revolúcii
Problematika súvisiaca s ľuďmi, ktorí sa ocitli mimo krajiny svojho pôvodu sa prehĺbila začiatkom 20. storočia. Prvé vážne problémy nastali po Veľkej októbrovej revolúcii (VOSR) v Rusku a po skončení prvej svetovej vojny.
Transporty utečencov z Ruska či Turecka a ich usídlenie v iných krajinách organizoval v tom čase nórsky polárnik Fridtjof Nansen. Ten sa stal aj Vysokým komisárom pre záležitosti utečencov pod patronátom Spoločnosti národov, organizácie, ktorá bola predchodkyňou OSN.
Pri líbyjskom pobreží sa utopilo najmenej 57 migrantov Čítajte Vďaka tomuto nórskemu polárnikovi sa začali napríklad pre utečencov vydávať tzv. Nansenove pasy, prvé medzinárodne uznané identifikačné dokumenty pre utečencov. Nansena za jeho činnosť ocenili v roku 1922 Nobelovou cenou mieru.
Vznikla aj medzinárodná organizácia
Ešte väčšie problémy nastali po druhej svetovej vojne, keď sa mimo svojej vlasti ocitli milióny ľudí. Situácia si vyžiadala prijatie nových dohôd, ktoré by vyriešili túto situáciu.
V roku 1946 vznikla Medzinárodná organizácia pre utečencov ako špecializovaná organizácia OSN, ktorá riešila najvážnejšie problémy s utečencami v Európe a Ázii. Organizáciu koncom roka 1950 nahradil Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR), ktorý pôsobí dodnes.
Proces prijímania nového právneho rámca pre utečencov vyvrcholil 28. júla 1951 v Ženeve, kde na konferencii splnomocnení zástupcovia členských štátov OSN podpísali Dohovor o právnom postavení utečencov. Tento dohovor, ktorý nadobudol platnosť 22. apríla 1954, sa stal významným právnym nástrojom aj súčasnej medzinárodnej ochrany utečencov.
Dohovor definuje pojem utečenec, formu právnej ochrany, alebo sociálne práva utečencov, ktoré by im mali poskytnúť signatárske štáty. Základné pravidlo dohovoru ustanovuje, že utečenec nemá byť vrátený do krajiny, v ktorej mu hrozí prenasledovanie. Zároveň však definuje aj povinnosti utečencov a objasňuje, že niektorým kategóriám osôb ako napríklad vojnovým zločincom, nemôže byť štatút utečenca udelený.
Dohovor sa týkal prevažne ochrany Európanov
V období prijatia dohovoru signatárske krajiny predpokladali, že situácia sa nebude zhoršovať, alebo že sa ju dokonca podarí vyriešiť. Dohovor sa aj preto týkal prevažne ochrany európskych utečencov po druhej svetovej vojne.
Témami summitu EÚ bola pandémia, vzťahy s Ruskom aj migrácia Čítajte Utečenecká problematika však v nasledujúcom období výrazne prekročila hranice európskeho kontinentu a pôvodné znenie dohovoru s jeho geografickou a časovou limitáciou už nedokázalo čeliť novým výzvam. Preto 31. januára 1967 v New Yorku prijali rozširujúci protokol (tzv. Newyorský protokol), ktorý tieto obmedzenia odstránil. Štáty, ktoré k nemu pristúpili, tak používajú definíciu utečenca, ktorá už geografické ani časové obmedzenie neobsahuje.
Na základe dohovoru a protokolu boli prijaté aj iné dôležité regionálne nástroje ochrany utečencov ako napríklad Dohovor o utečencoch Organizácie africkej jednoty z roku 1969, alebo Kartagénska deklarácia o utečencoch v Latinskej Amerike z roku 1984.
