Žena plače nad troskami svojho domu, zničeného cunami v Kalmunai na východe Srí Lanky. FOTO ARCHÍV
príbeh z blogu Pavla MakýšaPo štyroch mesiacoch obehávania úradov sa nám podarilo slávnostne položiť základný kameň. Začali sme stavať prvý dom na Srí Lanke. Urobili sme tak v presnú hodinu aj minútu, podľa toho, ako nám ju vypočítal budhistický mních.
Tu sa všetky dôležité udalosti konzultujú s astrológmi. Tak ako u nás za čias Rudolfa II. Mních po celý čas kladenia základného kameňa s miestnymi obyvateľmi melodicky recitoval vhodné požehnania k udalosti. My ostatní sme zapaľovali kahance v štyroch rohoch stavby.
Na slávnosť prišli aj zástupcovia medzinárodných organizácií a veľa miestnych obyvateľov. Všetci boli slávnostne oblečení. Miestne ženy z vlastných zásob upiekli koláče, uvarili vlastnú sladkú ryžu a natrhali banány z vlastných záhrad.
To je asi rozdiel v prístupe miestnych ľudí a miestnych úradov. Úrady vám nič zadarmo nedajú. Aj z predstaviteľov štátnych organizácií, od ktorých sme pred stavbou žiadali povolenia, usmernenia a neviem čo ešte, prišli len tí, ktorí mali čisté svedomie.
Napríklad pán Jayasekara z miestnej pobočky Urban Development Agency, ktorý spolu s nami niekoľko dní vytelefonovával buldozér. Ten bol vyše týždňa niekde na ceste a nikto nevedel, kde a kedy presne asi dorazí.
Prišli tiež zástupcovia z Water board, ktorí nám navŕtali studňu na stavenisku. Napriek miestnym zvyklostiam to urobili presne vtedy a tam, kde sme sa dohodli.
Viac ako päť mesiacov po cunami sme v tomto okrese prví, ktorí začali s výstavbou nových domov. A keďže nám vláda stále nebola schopná dať zoznam ľudí, pre ktorých staviame prvých 25, povzbudzoval som miestnych obyvateľov, aby určite šli za okresným prednostom Sumithom a žiadali od neho zapísanie do zoznamu.
Nakoniec prišiel aj ten - Sumith. Už bolo síce po celej ceremónii, ale vždy je lepšie neskoro, ako vôbec. Je mi ho v podstate ľúto. Stále nám zdôrazňuje, že on je iba štátny úradník, a aj keď by nám rád pomohol, nemôže prekročiť rámec svojej funkcie.
Už som to pochopil a tak už ho nepresviedčam o veciach, ktoré ovplyvniť vlastne nemôže. "Mali ste ísť do vedľajšieho okresu, do Hanbantoty. To je okres, odkiaľ pochádza terajší premiér. Tam nie sú potrebné žiadne povolenia a iné organizácie tam už veselo stavajú," povzbudzuje ma.
A ja chápem, že je iba sarkastický voči celej tej byrokracii. Niekde to skrátka ide rýchlo, a niekde to potrvá ešte mesiace. Nezáleží na nijakom zákone, nariadení, alebo nebodaj na koordinácii. Jednoducho - ak chce byť premiér vo svojom okrese zvolený aj v budúcich voľbách, dokáže aj v tejto krajine divy.
"Nedá sa nič robiť. Už sme tu, nie v Hanbantote, pán Sumith," hovorím mu. "Budeme musieť zabojovať a získať ten zoznam čo najrýchlejšie," dodávam.
"Vy ste jediní, ktorí odo mňa žiadajú zoznam ľudí ešte pred dokončením výstavby," opakuje mi niečo, čo mi už povedal asi štyrikrát v minulosti.
Znova ako už štyrikrát v minulosti mu vysvetľujem, že chceme do výstavby zapojiť aj ľudí, pre ktorých je dom stavaný, že chceme, aby si trochu aj zarobili, a hlavne, že nechceme stavať viac domov, než treba. Ak je to iným organizáciám jedno, tak nám nie.
Pán Sumith sa usmieva a sľubuje mi, že do konca júna zoznam bude. Desím sa. Je to už piaty termín, ktorý mi hovorí. Asi som príliš netrpezlivý a odvykol som si čakať v tichom rade na úradoch, ako to tu vidím každý deň. Starý "dobrý" socializmus. Už zabúdam.
Mimochodom, počas ceremónie kladenia prvého kameňa prvého domu spŕchlo. Bol to taký malý jemný dáždik. V krajine, kde je celý čas teplo a svieti slnko, je však dážď dobrým znamením. Som tomu rád. Cítim, že už bude len dobre a tieto domy dokončíme - aj keby krúpy padali. Lebo to už by tu bolo priam požehnaním.
makys.blog.sme.sk
Na celej Srí Lanke prišlo o život asi 31-tisíc ľudí a 800-tisíc stratilo strechu nad hlavou. Dobrovoľníci sa tam rozhodli odísť aj zo Slovenska, pomáhajú domácim a bojujú aj s tamojšou byrokraciou. Pavol Makýš bol nedávno svedkom i aktérom kladenia základného kameňa prvého domu. FOTO - ČTK
